Boli sme na výprave s kamarátmi na Lomonosovovej ulici (Staré Mesto), keď sa tam zrovna špacíroval pozdĺž obrubníka potkan a hneď ako sme ho zbadali, začali sme ho prenasledovať. Nemali sme nič po ruke, žiadnu palicu a asi som bol najšikovnejší, ale teraz už viem, že aj najhlúpejší, chytil som ho za chvost a víťazoslávne som tú trofej ukazoval kamošom. No ale milý potkan sa rozhojdal na tom svojom chvoste ako gymnasta na hrazde a pohrýzol ma do malíčka. To som samozrejme nečakal a reflexívne som ho pustil. Ešte sme ho kúsok prenasledovali, ale zmizol nám v kanáli.
Trochu to krvácalo, nebola to nejaká veľká bolesť a tak som tomu neprikladal žiadnu váhu, ale kamaráti ma prehovárali, že choď to povedať domov vašim. Tak som šiel, rozpovedal rodičom celý príbeh s tým, že ma pohrýzla myš. „Aká myš, čo za myš“, spýtal sa otec, no tak som ukázal. Mama začala lamentovať, otec ma schytil za ruku a že ideme k doktorovi.
Najskôr sme išli (poklusom) do nemocnice na Bezručovu, keďže to bolo najbližšie, odtiaľ nás poslali do nemocnice na Mýtnu a nakoniec sme skončili v Detskej nemocnici na Duklianskej (terajšia Lazaretská). Tam som dostal jednu injekciu do brucha a druhú do stehna. Potom som dostal ešte dvakrát injekciu do stehna. Neviem, či ma chceli vystrašiť či čo, ale povedali mi, že keby som prišiel o pol hodinu neskôr, tak by bolo po mne. Ale asi to boli len také taľafatky.
Ja neviem, ale na tých potkanov mám v živote asi smolu. Spomínam si, to som už bol tínedžer, ako som raz išiel u nás v herečáku do pivnice vysypať smeti, šmátram po stene a hľadám vypínač. Konečne sa mi ho podarilo nájsť, zažnem a čo nevidím – mačka sa tam hrabe v tom smetiaku. Lepšie sa pozriem, to nie je mačka, ale potkan. Normálne som skamenel, bol som ako obarený. Pozrel sa mňa, hľadíme si chvíľu do očí a potom si zrejme povedal, že stačilo, pomaly zliezol dole pomedzi smetiaky a bol preč. No poviem vám, toto kolo vyhral. Bol veľký a lenivý ako kocúr Garfield. Kráľ potkanov, exemplárny kus. Fakt vám neklamem. Neviem ako je to teraz v Bratislave s potkanmi, keďže bývam na dedine, ale v šesťdesiatych rokoch ich bolo všade neúrekom.
Na záver by som si ešte dovolil urobiť krátku charakteristiku a porovnanie mestských a dedinských potkanov. Mestský potkan je štíhly, takmer športový typ, prefíkaný oportunista, ktorý sa má čo oháňať a keďže ho tlačí silná konkurencia, neštíti sa používať aj rôzne „podpásovky“. Naproti tomu dedinský potkan je tlstučký, má sklony k obezite, potravy je všade dosť, je naivný, čo ho v konečnom dôsledku značne hendikepuje. Mestský potkan nemigruje, je mu tam dobre, nakoľko zažíva veľa srandy a celkovo sa dá povedať, že je spokojný so svojim životom. Dedinský potkan, v zmysle hesla „keď je somárovi dobre, ide na ľad tancovať“ , migruje do mesta a tam jeho stopa končí, na dedinu sa vrátia len silní jedinci. Tí potom sužujú domácich.
Nejako som sa rozpísal, pôvodne som chcel písať aj o nespravodlivej správkyni parku na „Jakubáku“, o kúpaní sa v Dunaji a naskakovaní na idúce nákladné vlaky, ale to asi niekedy nabudúce.
