V podniku to bol vôbec prvý osobný počítač „Robotron 1715“ od našich súdruhov z Nemeckej Demokratickej Republiky. Ani neviem, kto ho objednal a prečo. Domnievam sa, že to bola imidžová záležitosť, chvíľu sa vynímal na stole generálneho riaditeľa, pokiaľ sa preň nenájde uplatnenie, jednotliví námestníci si ho pohadzovali sem a tam, ako horúci zemiak, až sa napokon môj vtedajší šéf útvaru PaM (Práce a Mzdy) ukázal ako najodvážnejší a tak doputoval až k nám.
Väčšinou starší zamestnanci sa správali k týmto výdobytkom techniky s dešpektom, báli sa zmeny a nevedeli, čo majú od toho očakávať. Ozývali sa hlasy, že načo mi je počítač, mne stačí zastrúhaná ceruzka a podobne. Treba si uvedomiť, že v tých časoch počítačového dávnoveku prebiehala výmena informácií v podnikoch iným spôsobom ako je tomu dnes. Či už to bolo tvárou v tvár, či telefonicky alebo poštou, ale najmä papierovou komunikáciou z kancelárie do kancelárie. My sme síce už mali aj sálový počítač o ktorý sme sa delili s inou firmou, ale bolo to veľké, ťažkopádne, nákladné, častokrát i poruchové a na obsluhu a čas náročné zariadenie, ktoré bolo začiatkom deväťdesiatych rokov zlikvidované.
Ja som nástup osobných počítačov privítal s nadšením, bavilo ma to objavovanie, čo všetko je možné, bol som mladý a po nežnej revolúcii plný elánu. Nová doba, kalkulačky budú nahradené počítačmi. A presne to sa aj stalo príchodom tabuľkového procesora SuperCalc (tabuľkový kalkulátor) a textového editora Wordstar (písanie a príkazy s bodkou). Fantastické na tom bolo aj to, že tie dáta sa dali nielen vytlačiť, ale aj nahrať na disketu a následne preniesť do ďalšieho počítača. Neskôr, ako pribúdali osobné počítače a vznikla sieť intranet, tak už sa nemuselo chodiť s disketami a mohli ste podnikové dáta zdieľať na spoločnej sieti. To bolo niečo úžasné! Postupne sa aj starší zamestnanci museli prispôsobiť novým požiadavkám a pri kalkulačkách a ceruzkách zostali už len naozaj starí matadori, ktorí mali do penzie „za pár“.
Celý ten ďalší vývoj, to bola jedna nepretržitá reťaz dych vyrážajúcich objavov až po internet, keď vám stačí zadať do vyhľadávača kľúčové slovo a v okamihu sa vám na monitore zobrazia tisíce stránok s požadovanými informáciami.
Viete, najzaujímavejšie na tom je, a to nehodnotím, či je to dobré alebo zlé, že sa všetko neustále zrýchľuje a kam sme sa dostali za, povedzme, štyridsať rokov. Od papiera, cez nuly a jednotky, až po kvantové počítače. Od stolov v kanceláriách, cez sociálne siete, smartfóny, až po umelú inteligenciu.
Ja som už štyri roky na dôchodku a mám pocit zadosťučinenia, keď pozorujem, že všetko je možné, keď sa chce, aj práca z domu (i keď to spôsobila pandémia). Mne ju nechceli dať. Mali ste vidieť to zdesenie a nekonečné diskusie vedenia, že prečo by mi mali umožniť prácu z domu, veď potom by to predsa chcel každý!?
