Nejako sa mi nedarilo nájsť žiadnu vhodnú na ktorej by som vyzeral ako tak k svetu, potom som dáku nahral, ale systém mi ju nevzal. Nespĺňala kritériá.
Nuž dobre, pomyslel som si, aspoň som v návale emócií nenapísal niečo (keďže sa poznám), čo by ma neskôr mohlo aj mrzieť. Chcel som totiž neodkladne reagovať na aktuálne politické dianie; taký som bol rozžeravený. Za pár dní som sa vrátil už s chladnejšou hlavou k nahrávaniu fotografie a znova som sa takpovediac zasekol, nakoľko som vážne nenatrafil na takú, ktorá by ma vystihovala a tak som sa rozhodol, že si urobím svojku (selfie). Urobil som ich zopár, ale nevyhovela žiadna; tentokrát mojim kritériám. Nakoniec som objavil v archíve spred dvoch rokov jednu; nebol to síce portrét, ale osekal som ju a tú aj vidíte pri mojom blogu. Vyzerám šťastný nie? To preto, lebo držím v náručí moju nádhernú vnučku. Ale späť k téme (politizovanie ma medzitým už prešlo).
Prednedávnom vyšla správa, že na Slovensku máme v lotérii prvého multimilionára. Vyhral/la, možno Slovák, možno Maďar, možno Róm, možno chudobný, možno bohatý a teraz sa podržte - 47 miliónov eur. Dočerta ja som nevyhral; asi to bude tým, že netypujem, nestávkujem a nijako neholdujem hazardu. Nevadí, gratulujem, hurá, fakt sa teším; pokúšal osud, pokúšal, tak mu to doprajme. Usmiala sa naňho Fortúna, búchal na jej dvere, búchal; síce i iní búchali a búchajú doteraz v nádeji, že sa ten trezor raz otvorí. No a tak si tu sedím a meditujem o tej výhre. Čo by som robil s tými peniazmi...? Nie, nie, dosť bolo snenia, na výhru sa neoplatí čakať. Mám takú teóriu, že pod pojmom bohatstvo si každý z nás predstavuje inú sumu a tiež niečo iné. Keď sa opýtate bezdomovca, tak vám asi povie, že by bol šťastný keby mal 50 eur, možno 100 eur, alebo tak nejako. Keď sa opýtate bežného zamestnanca, tak si bude predstavovať sumu na zaplatenie dlhov, domček a na účte pár stotisíc. Keď sa opýtate hocijakého manažéra, tak bude vari uvažovať rádovo v miliónoch. Podľa mojej teórie to takto pokračuje ďalej a vyššie a vyššie. Spomínam si na jedného oligarchu (meno už neviem), Rusa , ktorý žil v Londýne a keď vypukla tá finančná kríza v roku 2008, prišiel o miliardy a natoľko schudobnel, že mu ostali len milióny. No a tak ho premkol strach z chudoby, že to neuniesol a spáchal samovraždu. Nuž toľko o bohatstve. Ako vraví klasik, prečo každý z nás zhŕňa veľa?
Mojím koníčkom je záhradkárčenie, rád sa hrabem v hline a pozorujem ako všetko rastie a kvitne. Polievam, okopávam, lopotím sa a aj sa potím, ale napĺňa ma to radosťou. Je to taká oslava práce a drina. Veľa driny. Samozrejme, že to nie je len prechádzka ružovým sadom. Ľudia pracujú i na iných poliach; jeden je vedec, druhý muzikant, pracovníčka za pultom, upratovačka, profesorka. Nebudem tu kvôli korektnosti vymenúvať všetky povolania, to nejde, len som chcel ilustrovať, že každý nemusí byť záhradkár. Na tejto ceste sú úspechy aj neúspechy; ako v živote, to pozná každý hovnivál. Dovoľte mi, aby som vás oboznámil s ďalšou mojou teóriou. Vravievam, že život je v každej činnosti a v každom časovom úseku zoznamom plusov a mínusov. Keď sa niečo podarí, tak si môžeme pripísať plus a keď nie, tak mínus. Uvediem to na príklade záhradkárčenia od jari do jesene. Pripravím pôdu a zasadím; to je plus. Nevyšiel petržlen; to je mínus. Dočerta zas. Krásne a spokojne si rastie cibuľka; to je plus. Cibuľka začína kučeravieť (hnusné háďatko znova zaútočilo); to je mínus. No a takto to ide až do jesene. Keď to na konci sezóny spočítam a mám v súčte plusov o jeden viac ako mínusov, tak to považujem za úspech.
No a záverom by som chcel parafrázovať Horácia a snáď tiež záhradníka - mňa strach a chamtivosť neoberá o ľahký spánok, bôľ a strasti miernim ľahkým úsmevom. A ja skromne dodávam, že pocit dobre vykonanej práce je lepší ako sex, nemyslíte? Alebo sa mýlim?
