Som vidiečan, ale narodil som sa v Blave, ako sme my Blaváci zvykli vravievať. Žil som tam v meste na Dunaji dvadsaťšesť rokov, ale povedal som si dosť a vybral som sa do sveta. Nešiel som až tak ďaleko, nasledoval som svoju manželku na Žitný ostrov, kde žijeme doteraz a asi aj budeme, pokiaľ nepomrieme.
Do Bratislavy som chodil za prácou, svoje mám odrobené a teraz na dôchodku sa venujem záhrade a vnúčatkám. Poviem Vám, ten vidiek na Žitnom ostrove, i keď sa zmenil, stále stojí za to. Keď sa zahľadím doďaleka na tú rovinu, na tie polia, v mysli sa mi vynárajú spomienky na tetu a strýka ku ktorým sme ako deti chodili na prázdniny, na vôňu dymu, ktorý stúpal z komína, keď pálila kukuričné šúľky. Na chuť chleba natretého masťou na ktorý sme so sestrou tajne chodili do špajze. Na cestu konským povozom do susednej dediny s Gyula báčim. Na chutnú fazuľovú polievku, ktorú nám Manci néni uvarila a ktorú som tak hltal cez obednú prestávku pri okopávaní repy a mnoho iného.
Život na vidieku je ťažký, ale zároveň krásny. Ľudia v panelákoch majú o všetko postarané, ale vy musíte stále niečo natierať, opravovať, kosiť, kŕmiť, obrábať zem a tak podobne. Ten svet, keď v jednom dome bývali tri generácie zomrel a už sa nevráti. Mladí ľudia dávajú prednosť bývaniu v meste aj s ohľadom na zamestnanie, dochádzanie do práce, krúžky detí i keď sa nájde veľa príkladov, keď sa mladí sťahujú na vidiek, hlavne po tom ako pochopili, že sloboda na vlastnom dvore nie je ako karanténa medzi štyrmi stenami.
Na vidieku má človek bližšie k prírode a tá má našťastie ešte stále chuť do života. Je fascinujúce pozorovať tie premeny počas ročných období. Na jar sa s veľkou pokorou pozerám ako všetko raší, pučí a prebúdza sa k životu. Leto je plné slnka a farieb. Jeseň je akási smutnoradostná. Zbierame plody svojej práce, v kukurici sa hrá vietor a stromy zhadzujú lístie. Nakoniec v zime všetko stíchne, padá sneh a prikrmujeme sýkorky a iné vtáčiky, ktorí nestihli odletieť do teplých krajín.
Do mysle sa mi vkráda pieseň: „Môj svet je vidiééék... tu ešte vždy v lete lieta chrúst.“
Ale bohužiaľ, zmráka sa, kedysi lietali mraky chrústov a teraz len kde tu, keď máte šťastie, tak na nejakého natrafíte. Tento týždeň som vykopával zemiaky a jedného sa mi podarilo objaviť. Dal som ho vnučke a ona ho išla ukázať babke.
Babka mi práve z druhej izby kričí: „A kde sa podeli svätojánske mušky?“
My seniori by sme veľa vedeli rozprávať, ako sa za jeden ľudský život zmenila príroda okolo nás. A aj vidiek. Veru, život sa zrýchlil, teraz sme my súčasťou spomienok našich detí a vnúčat. Na čo si budú spomínať? A čo ich čaká?