...nevedel som že existuje zlo a deň mal viac ako 24 hodín.
Prerážam tú špinavú „koroňácko-politickú“ vrstvu aktuálnych spomienok a idem hlbšie. Cestou narážam na: nie túto nie; tá je príliš čerstvá; ani túto; túto inokedy, keď bude vhodný čas; táto je zapečatená a pýta heslo; óóó, no teda, to je zábava; aj táto je tu?; ááá, konečne ťa mám.
Bolo po búrke, vzduch bol nabitý ozónom, slniečko vykuklo spoza mrakov a voda si hľadala cestu k najbližšiemu kanálu. Brala zo sebou všetky nečistoty, ohorky z cigariet, vyhorené zápalky rôznych veľkostí, konáriky, listy zo stromov a všetko to, čo ľudia na zemi „pozabúdali“.
Voda stekala povedľa obrubníka a jeden chlapček v červených trenírkach a v tielku si púšťal dolu tým potokom loďku. Aspoň si predstavoval, že je to loďka, pritom to bolo len nejaké drievko. A potom druhú. Musel konať rýchlo lebo prúd vody sa zmenšoval, loďky narážali do rôznych prekážok, ktoré musel odstraňovať, až dokiaľ nedoplávali do cieľa a nestratili sa v kanáli. Narýchlo našiel ďalšie loďky, rukou ich postrkoval, ale tie sa napokon zastavili, lebo už nebolo vody, ktorá by ich poháňala vpred. Bolo to smutné a veľmi, veľmi si prial, aby ešte trošku zapršalo.
Ten chlapček som bol ja a to je moja najrannejšia a najzachovalejšia spomienka, ktorá sa odohrala pred „herečákom“ na Klemensovej ulici v Bratislave. Mohol som mať tak 3-4 roky.
A ako je to s Vami priatelia? Aká je tá Vaša prvá spomienka? Skúste zaloviť v pamäti. Dúfam, že to bude dobrá spomienka a keď nie, tak dajte na ňu visačku – neotvárať.
Fotka: So sestrou v Medickej záhrade v Bratislave.
Moja staršia sestrička dostala úlohu, aby ma udržala v zábere, čo sa jej zjavne nepodarilo. Neviem koľko som mohol mal rokov (či skôr mesiacov?), ale jedno je isté, vôbec si na túto situáciu nespomínam.
Fotka: Radšej nás mama posadila do kočíka
