..., až sa zhruba pred mesiacom pričinením mojej manželky, ktorá nič nevyhadzuje, z čista jasna objavila na stole v obývačke. Vnúčence si ju pohadzovali sem a tam a tak sa mi dostala do ruky. S rešpektom som si ju obzeral ako neandertálec, otáčajúc vrstvami sem a tam až ma napadlo, že by bolo super, keby sa mi ju podarilo poskladať. Tá myšlienka ma nahlodávala, nie že by som nemal čo robiť, práve naopak, ale ja už som raz taký, keď ma niečo zaujme, tak sa tomu venujem naplno.
Pustil som sa do toho s vervou, takpovediac vo svojom osobnom voľne, metódou pokusu a omylu, čo viedlo maximálne k zloženiu jednej vrstvy. Bola to taká klasická ťažká kocka, s nalepenými farbami, nenormálne sa zadrhávala až mi začali ruky tŕpnuť a nevedel som či je to od chrbtice, alebo od vykopávania zemiakov, či od skladania kocky. A tak som otáčal a pretáčal, ruky mi horeli a pripadal som si ako ten rybár z románu Starec a more.
Bolesť sa stupňovala, zápästia som si natieral konopným mazaním a konskou masťou, ale ani to nepomohlo. Už sa tá bolesť nedala zniesť a tak som sa rozhodol, že si kúpim originálnu Rubikovu kocku. Boli to dobre investované peniaze, vrstvy sa dali otáčať jedným prstom, postupne aj bolesť rúk odznievala, ale problém nezmizol, kocky nie a nie zapadnúť na správne miesto. Frustrácia sa miešala s náznakmi nádeje, ale opäť nič a tak dookola.
No a ako to dopadlo? Nuž hanba nehanba, obrátil som sa na YouTube, kde je množstvo návodov – videí, ako tú pekelnú kocku poskladať. Ale poviem vám, i keď som postupoval podľa návodu, tak to bola fuška a vždy v nejakom kroku som urobil niečo nesprávne a musel som začať odznova. Najviac ma dožralo, keď mi chýbalo správne poskladať posledné štyri rohové kocky v poslednej vrstve, kde som sa ocitol trikrát a zakaždým sa mi tie farby znova poprehadzovali. Takto som sa trápil a až na štvrtý pokus sa mi konečne podarilo poskladať všetkých šesť farieb.
Heuréka, cítil som sa akoby som zdolal Mont Everest a opäť som si potvrdil, že ako málo stačí ku šťastiu. Neskôr som ju ešte viackrát poskladal a dokonca aj tú hroznú, zadrhávajúcu sa. Teraz sa na Rubikovu kocku dívam inými očami; ako víťaz, i keď som na riešenie neprišiel sám. Občas ju ešte beriem do rúk a objavujem nové a nové veci.
Nuž, čo možno povedať na záver, snáď len toľko, že človek by sa nemal na staré kolená mentálne opúšťať, veď je toľko toho nepoznaného a neobjaveného. Napriek tomu, že nakoniec aj tak všetko pozabúdame, stojí za to občas tie synapsie „prefúknuť“.
