V tom sa zobudím, chvíľu sedím na okraji postele, oči mám zavreté a snažím sa dostať späť do toho sna, ale už to nejde. Nuž vstávam, ranná hygiena, dám si tabletku a manželka, ktorá je už mimochodom dávno hore sa ma pýta: „Aké máš plány na dnes?“ Tá otázka ma vždy nadobro preberie, keďže mám toľko roboty, že si nerobím žiadny zoznam, ale nejakou začnem, len tak spontánne. Vždy som si myslel, že ľudia na dôchodku to majú dobré, nemusia skoro ráno vstávať, ísť do roboty, stresovať sa, času majú habadej, ale teraz vidím ako veľmi som sa mýlil.
Po kávičke a prezretí najnovších správ idem do záhrady a už sa to rysuje, holúbky si pochutnávajú na čerstvo vysadených priesadách kalerábu gigant, ktorého názov už nezodpovedá realite. Odháňam ich, ale viem , že je to len dočasné. Nakŕmim sliepky, vymením vodu a polievam trávnik. Takmer mesiac a pol u nás nepršalo, tak pokračujem v polievaní; tentoraz záhrady. Začínam zemiakmi, potom mrkvu, petržlen, cibuľu, fazuľu, kukuricu, kapustu - ktorú sme vysadili po hrachu, papriku, paradajky atď. Nasleduje drobné ovocie; egreše, maliny, černice, ríbezle a čučoriedky. Konštatujem, že drozdy už raňajkovali; ja budem až keď dokončím polievanie. Potom idú na rad ovocné stromy ktoré som vysadil pred tromi rokmi; celkovo dvadsať kusov. Napokon sa presúvam do skleníka, polejem papriku a rajčiny (vody je dosť, ešteže bývame na Žitnom ostrove).
No a to je už jedenásť hodín, najvyšší čas raňajkovať. Sadám si k stolu, natieram si maslom chlieb a chcem si nakrájať paradajky a papriku z vlastnej produkcie, ale nemám čím a tak už trochu unavený poprosím manželku, ktorá stojí pri kuchynskej linke a varí obed: „Zlatko, mohla by si mi prosím podať nôž?” Na čo mi ho podáva hundrajúc: „Lebo nevidí na toľko krokov dopredu, bývalý šachista.“
Horúčava stúpa, na dnes hlásia 38 stupňové teploty. Ešteže moja polovička ráno poriadne vyvetrala, okná máme pozatvárané a žalúzie do polovice stiahnuté. Nuž musíme to nejako prečkať. Manželka ma posiela pre vnučku, ktorá býva v našej ulici so slovami: „Choď pre ňu, do jednej môže byť u nás.“ Tak idem, potom sa hráme a po dobrom obede ju veziem späť. Vonku je ako v peci, pustím si televízor a pozerám Tour de France. Rád sledujem cyklistov v tých horských etapách ako sa potia, bojujú a šliapu do pedálov a to je už pol štvrtej, tak idem do škôlky pre staršiu vnučku. Napapá sa a blbneme do šiestej. Zaveziem ju spokojnú domov, navečeriame sa a ideme do záhrady.
To treba poliať, to pokopať, to pošintákovať. Pritom mi často napadá výrok nášho slávneho československého bežca Emila Zátopka: „Když nemůžeš, tak přidej.“ Tak pridávam a to je už deväť hodín. Ešte stále je teplo, dúfam, že aj holuby a drozdy už išli spať, sadám si k televízoru s pocitom dobre vykonanej práce, prečítam si nejaké články a nakoniec hygiena a o jedenástej sa ukladám k spánku. Ktovie o čom sa mi bude tentokrát snívať.
