Róberta Fica nemôžeme upodozrievať, že by sa nepokúsil odísť z exekutívy, však preto aj kandidoval za prezidenta v roku 2014. Nevyšlo to, porazil ho neznámy občiansky kandidát Andrej Kiska. A to bolelo! Jeho prehra bola zdrvujúca. Ktovie, keby sa stal prezidentom on, mohli sme mať už od neho pokoj. A možno aj nie, Pellegrini sa stal prezidentom a zmenil si stanovy tak, že naďalej zostáva akýmsi tieňovým predsedom Hlasu. Dostal právo zúčastňovať sa na zasadnutiach všetkých orgánov strany s poradným hlasom. To teda budeme mať nestranného prezidenta.
Ale späť k Ficovi. Ten sa z prehry otriasol, rozhodol sa zostať a bojovať ďalej. Za čo, v mene koho, alebo z akých pohnútok, vie len on sám. O to ťažšie prežíval moment, keď po strate premiérskeho kresla musel s ponížením odovzdať demisiu do rúk prezidenta, ktorý ho vo voľbách porazil. Veď ho aj patrične „informoval“, že on nikam neodchádza. No ale čo ďalej? Ján Kuciak zaplatil svojim vlastným mladým životom, keď vo svojich článkoch odkryl chápadlá obludnej chobotnice „našich ľudí“ prepojených na stranu Smer. Nezabudli sme a nikdy nezabudneme. Tá strana má krvavé paprče. Po vražde Janka a Martinky klesla Smeru popularita pod 10%. Strana dostala KO a vyzerala, že ju budú odpočítavať. Ľudia už toho mali plné zuby, keď videli tú nebotyčnú korupciu, to rozkrádanie, tie prihrávky „našim ľuďom“ pri udeľovaní zákaziek.
Vo voľbách v roku 2020 ľudia dali svoj hlas strane OĽaNO na čele s Matovičom. Jeho vláda išla tvrdo po mafiánoch, rozviazala OČTK ruky a umožnila poctivým vyšetrovateľom stíhať aj vysokopostavené osoby štýlom padni komu padni, čo bolo dovtedy niečo neslýchané. To vyvolalo v radoch smerákov a ich spriaznených ľudí takú paniku a zdesenie, že s tým museli niečo urýchlene robiť. Pomocou svojich lojálnych stúpencov rozpútali konflikt v polícii, začali spochybňovať poctivých vyšetrovateľov, útočili na poctivých sudcov, špeciálnu prokuratúru a čo chcem obzvlášť zdôrazniť: spojili sa s extrémom. Tu sú začiatky ich spolupráce.
Do loga strany Smer pribudlo označenie „slovenská“. Extrému sa dobre počúvali Ficove nadávky na Brusel, nepomoc Ukrajine, kultúrna vojna, balamutil, klamal, vlastné videá nakrúcal, iné zostrihával, tlačovky zvolával a za výdatnej pomoci médií patriacich domácim sebavedomým suverénnym slovenským „našim oligarchom“ sa dostával opäť do sedla a ľudia mu to zhltli aj s navijakom. Koľký krát už? Smer zneužil súbeh viacerých kríz, zodvihol moc zo zeme, ktorú tam odhodil Sulík a po vyhratých voľbách zaznelo zo Súmračnej: „Takto sa to robí, do psej matere!“ Kotleba, Uhrik a Harabín s vytreštenými očami sledovali ako im Smer kradne témy a voličov.
Tanec s ohňom môže byť vzrušujúci, ale ľahko sa pri ňom spálite, lebo keď zjemníte, stratíte časť extrémnych voličov a klesnú vám percentá v prieskumoch a keď pritvrdíte, odcudzíte si rozumnú časť obyvateľstva a navyše porušíte demokratické princípy na ktorých stojí Európska únia. Je to začarovaný kruh, z ktorého sa len ťažko hľadá cesta von. Fico svojou rétorikou, ale najmä praktickými legislatívnymi krokmi urobil zo Slovenska bojisko a postavil proti sebe brata proti bratovi, otca proti synovi, suseda proti susedovi a rozum proti hlúposti. Ak aj na začiatku svojej politickej kariéry hlásal nejaké hodnoty, tak teraz ich bez váhania odvrhol. Z niekdajšieho sociálneho demokrata sa stal oportunista odetý v extréme ochotný obetovať všetko pre vlastnú záchranu. Taký malý Machiavelli.
Správa na záver. Konečne sme videli Fica vo videu. Zmenil sa, trochu pochudol, aj na hlase bolo vidno, že si prešiel ťažkým obdobím, ale na jeho videní sveta nič nezmenil. „Necítim nenávisť voči neznámemu človeku, ktorý ma dostrieľal“, vraví. Apropo dostrieľal. Róbert Kaliňák sa naposledy vyjadril k tým zraneniam a uviedol, že tri strely boli takého ľahkého charakteru a iba jedna, ktorá ho zasiahla do brušnej dutiny bola ťažšieho charakteru. Asi si niekto pomýlil divadelný scenár s lekárskou správou. Ale účelu to poslúžilo.
Vo videu Fico skĺzol do konšpiračných vĺn vyhlásením, že nemá žiadny dôvod veriť, že išlo o útok osamelého pomätenca. Nemá síce žiadnu spravodajskú informáciu, že by za tým mohlo byť spiknutie temných síl, ale lepšie to znie, ako keď vás dostrieľa nejaký penzista nad hrobom. Muselo byť pre neho veľkým šokom, keď sa z davu priateľsky mávajúcich penzistov vykľul jeden, ktorý nebol až tak priateľsky naklonený. Celkovo sa dá povedať, že penzistom nie je po chuti demontáž demokracie. Z atentátu obviňuje opozíciu, Šorošove mienkotvorné médiá a mimovládne organizácie. A že má politické právo na iný názor (ďakujem, teda aj ja). No a celým videom sa tiahne slovné spojenie „sebavedomá suverénna slovenská zahraničná politika“, do toho viacero nezmyslov a jednostranných pohľadov na svet. Do práce by mal prísť na prelome júna a júla. Príhovor končí slovami: „Verím, že sa spoločnosť upokojí a že sa čoskoro pokojne zmysluplne stretneme.“
V ríši zvierat platí: starý lev, koniec kariéry. Zosadený z trónu mladším a silnejším, putuje po savane, hladný a bezmocný, kým nepadne za obeť krutosti prírody. U ľudí je to iné. Niektorí odchádzajú s gráciou, ako hrdinovia z hollywoodskeho filmu, iní s hanbou, ako keď im niekto stiahne nohavice na rušnej ulici a potom tu máme tých húževnatých ako žuvačka pod podrážkou, otravných ako komáre, ktorí sa stále vracajú - proste jedinci, ktorí nevedia kedy odísť.
Pakt s extrémizmom nie je ľahké ukončiť. Pre tých, ktorí sa raz zapletú s extrémnymi ideológiami, je ťažké dosiahnuť úplnú slobodu. Prajeme Róbertovi skoré uzdravenie. Extrémistické činy, ktoré podnietil, budú mať dlhodobé následky a ich riešenie bude náročné. Budúcnosť nášho štátu je i v jeho rukách. Dúfame v stretnutie a hľadanie zmysluplných riešení, pretože jeho doterajšie kroky vedú skôr k deštrukcii demokracie, než k budovaniu lepšej spoločnosti.
