Slováci, vojenčina, či nie?

Čo by ste urobili v prípade vojenského napadnutia Slovenska?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Agentúra Focus spracovala nedávno anketu s touto otázkou: „Čo by ste urobili v prípade vojenského napadnutia Slovenska?“

Odpoveď respondentov:

13 % by bojovalo

48 % by zostalo, ale nebojovalo

32% by radšej utieklo

Výsledky ankety nie sú vonkoncom povzbudivé a ukázali, že to nemáme v hlavách zrovnané. Vlastne máme, ale akosi zle. Tak sme hrdí Slováci, či nie? Je pravdou, že sme malý národ a sme rôzni, nie každý je hrdina, ale toto? Niekde sa musela stať chyba.

Nahovárame si, že vďaka tomu, že sme držali hubu a krok, sme ako národ prežili. Je pravdou, že dejiny neboli k nám ohľaduplné; cez naše územie prešlo veľa hôrd sem a tam, hlavne z východu. V novodobých dejinách je iba SNP svetlým momentom v našej histórii. Spohodlneli sme, alebo sme sa príliš spoľahli na NATO? Nemôže byť jedným z dôvodov tohto neutešeného stavu, že sme zrušili povinnú vojenskú dochádzku? Muži mojej generácie absolvovali dvojročnú vojenčinu a každý z nás vám povie, že to bola riadna „pakáreň“, ale jedno nás naučila, a to súdržnosti, odolnosti a výdrže.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spomínam si, na jednu historku, keď nám takto vo februári pískli  v Poprade jeden z mnohých poplachov, zbalili sme si veľké poľné a nastúpení na „buzeráku“ nám veliteľ útvaru pred odchodom do Prešova povedal: „Vojáci, nebudete to mít lehké, nebudete to mít lehké.“ To som ešte netušil, čo ma čaká. V Prešovských kasárňach som vyfasoval KD-čko, chlieb, regulovčícke palice a povedali mi, budeš regulovčík. Celý východný vojenský okruh sa pohol na cvičenie s tajným označením „Vltava“. Išli sme akože brániť našu socialistickú republiku proti zlým a zahnívajúcim západným kapitalistickým imperialistom. Kolóna vojenských vozidiel niekoľko kilometrov dlhá. Po vlastnej ose, z Prešova, až k česko-nemeckým hraniciam na Doupov, v priebehu týždňa. Keď som spal dohromady päť hodín, tak to je moc.

SkryťVypnúť reklamu

Heslo „vojak sa stará, vojak sa má“, sa vám na vojenčine zíde. Raz ma vysadili na jednej križovatke spolu s vojínem Smrčinou neďaleko hory  Říp, kde praotec Čech onehdy oral a keďže sme mali chvíľu času, kým dorazí kolóna, vojín Smrčina sa rozhodol, že zájde dole do vesnice na prieskum. Po pol hodine sa vrátil a vraví: „Jene, jdi tam do hospody, dají ti prejt a pívo“, tak som šiel. A naozaj, čakal ma tam zabíjačkový tanier a pivečko. Samozrejme na účet podniku. V tomto sú Česi excelentní, svojich vojakov majú v úcte. Len čo som dopil pivo, zbadal som cez okno, že sa blíži kolóna. Len tak, tak som nebadane dobehol späť na poslednú chvíľu.

SkryťVypnúť reklamu

Výdrž som potreboval aj pri vykonávaní veľkej potreby v podrepe na ruskom záchode (jama v zemi) na jednej nohe, lebo druhú som mal toho času v sadre. Alebo pri Kežmarku na strelnici protivzdušnej obrany, kde som na vojenskom cvičení spadol a vykĺbil si lakeť, ktorý mi tak v Kežmarku naprávali, že mi ho vo vojenskej nemocnici v Ružomberku museli operovať. V lokálnej anestézii na mne dvaja začínajúci lekári maturovali. Najhoršie bolo, keď mi pílili pílkou kosť. Nebolelo to, ale bol to taký čudný pocit.

Neskôr, už som mal rodinu a dve deti, som ešte absolvoval aj povinné manévre na Lešti. Nebolo to na tom tankodrome med lízať vo februári pri kopaní zákopu. Všetky čakany a lopaty, čo sme vyfasovali sme dolámali, taká tvrdá bola tá zem, ako betón. Tam som bol aj svedkom šikany ruských vojakov, keďže tam bola v tom čase aj ruská posádka, ktorá zabezpečovala strelnicu. Videl som, ako si tam starší mazáci podávajú jedného mladého vojaka. Vyhnali ho von z baraku, len tak v trenírkach a musel sa plaziť v snehu, pričom starší vojaci na neho pokrikovali a tak sa zabávali.

SkryťVypnúť reklamu

Nuž veľa by som vám mohol porozprávať o vojenskom živote, aj humorné, aj menej humorné historky, ale to nakoniec každý kto absolvoval dvojročnú povinnú vojenskú službu. Naučili nás disciplíne, vštepili do nás vlastenectvo a aj to ako správne držať a strieľať zo zbraní. Z pištole CZ vzor 57 alebo zo samopalu vzor 58 – Kalašnikov, alebo z diel a podobne. A veľa, veľa pochodovania. A tiež ako za krátky čas absolvovať opičiu dráhu, alebo ako si zlepšiť fyzičku k dosiahnutiu vojenského odznaku zdatnosti.

Spomenul som si na vojenčinu aj v súvislosti s Fínmi, ktorí chcú vstúpiť do NATO. Národ je to veľký ako náš a tam je uzákonená povinná vojenská služba v trvaní 6-12 mesiacov. Francúzsky prezident Macron tiež uvažuje o znovuzavedení povinnej vojenskej služby, ktorá by podľa neho posilnila vlastenectvo a sociálnu súdržnosť. A čo my? Ja si myslím, že by nezaškodila aj tým našim mládencom i keď nie dvojročná, tak aspoň 6-9 šesťmesačná vojenčina, čo vy na to?

Ján Škerko

Ján Škerko

Bloger 
  • Počet článkov:  66
  •  | 
  • Páči sa:  916x

Kto som? To je zaujímavá otázka, ale nie na mňa. K tomu by sa mohli vyjadriť ľudia, čo ma poznajú. Ale ak mám predsa len napísat pár viet, tak som ako duchaplný vlk oháňajúci sa palicou. A dôchodca. Moje motto je: s pevnou, ostrou a jasnou mysľou vpred. Som človek, ktorý chce niekedy reagovať na dianie okolo nás. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu