Arthur Schopenhauer ako človek
Arthur Schopenhauer sa narodil 22. februára 1788 v Gdaňsku (vtedy Danzig) do jednej z najbohatších obchodníckych rodín v Európe. Jeho otec, Heinrich Floris Schopenhauer bol úspešný bankár a obchodník, matka Johanna sa neskôr stala uznávanou románovou spisovateľkou. Rodina mala peniaze, vplyv, kultúru – všetko, čo by malo zaručiť šťastné detstvo. Arthur vyrastal v prostredí, kde sa kládol dôraz na praktické vzdelanie a obchodné zručnosti, ale chlapec prejavoval skôr intelektuálne záujmy. Otec ho chcel vychovať ako svojho nástupcu v biznise. V 15 rokoch ho rodičia poslali na dvojročné vzdelávacie turné po Európe – v tých časoch privilégium najbohatších rodín. Cesta ho poznačila. Videl luxus francúzskych aristokratov, ale aj biedu v anglických manufaktúrach. V Londýne ho šokovala situácia v dokoch, kde videl otrokárske lode. Tieto zážitky pravdepodobne položili základy jeho neskoršieho pesimizmu.
Vzťah k matke bol komplikovaný od začiatku. Johanna Schopenhauer bola ambiciózna, spoločenská žena s literárnymi ambíciami. Po smrti manžela v roku 1805 (pravdepodobne samovražda) sa presťahovala do Weimaru, kde si otvorila literárny salón. Stala sa úspešnou spisovateľkou, jej romány sa čítali po celej Európe.
Arthur sa cítil matkou zanedbávaný. Johanna uprednostňovala spoločenský život pred materstvom a nebola schopná naplniť jeho potrebu citovej blízkosti. Paradoxne, práve ona ho finančne podporovala celý život – žil z úrokov z dedičstva, ktoré ona spravovala. Ich vzťah bol na roky narušený, až sa tak odcudzili, že Arthur ani neprišiel na matkin pohreb.
Čo však skutočne stálo za jeho hlbokým pesimizmom, ktorý sa stal základom celej jeho filozofie? Bola to tragická smrť otca, citové zanedbávanie zo strany matky, jeho vrodená povaha, akademické neúspechy, izolácia, či azda prehlbujúce sa štúdium východných filozofií a dezilúzia z napoleonských vojen a osvietenského optimizmu? Pravdepodobne to bola silná kombinácia všetkých týchto faktorov, ktoré ho viedli k záveru, že svet je v podstate miestom utrpenia a že "bolo by lepšie, keby sme neboli".
Arthur Schopenhauer ako filozof
Hoci jeho pesimizmus mal korene už v mladosti, definitívne sa rozvinul počas jeho univerzitných rokov. Jeho nenávisť patrila profesorom filozofie, predovšetkým k Hegelovi. V čase, keď pôsobil na univerzite ako súkromný docent sa nemecká kultúra klaňala inému oltáru – Hegelovi a jeho majestátnemu systému. Kým Schopenhauer písal o utrpení a márnosti, Hegel strkal celé dejiny ľudstva do svojho optimistického stroja, kde sa všetko krásne vyvíjalo smerom k absolútnemu duchu. To si ale Schopenhauer nemyslel a jeho filozofiu označil za "galimatiáš", "pavedu", "žvanenie z blázninca" a Hegela samotného za "šarlatána", "patlala nezmyslov" a "duchovného Kalibana". Schopenhauer je tak presvedčený o svojej filozofii a o tom, že študenti dychtia po jeho prednáškach, že ich preloží na rovnaký čas kedy prednáša Hegel a potom sa čuduje, že sotva kto príde, až nakoniec nechodí nikto. Treba dodať, že Hegel mal v tom čase obrovskú popularitu a autoritu, takže Schopenhauerov pokus bol od začiatku odsúdený na neúspech.
Okrem univerzitných profesorov sú to ženy proti ktorým je namierené jeho pohŕdanie, napriek tomu, že v mladších rokoch mal s druhým pohlavým isté príjemné skúsenosti. "To málo vzrastlé pohlavie s úzkymi ramenami, krátkými nohami a širokými bokmi, které sa označuje za krásné, dokáže ovládat len pohlavným pudom zahmlený mužský intelekt. Oprávnene by sa malo nazývať ženské pohlavie neestetické."
Schopenhauer rozvíjal svoju filozofiu na kantovskom základe. Kanta si nesmierne vážil a považoval ho za jedného z najväčších filozofov. V úvode svojho hlavného diela "Svet ako vôľa a predstava" dokonca predpokladá, že čitateľ má znalosť Kantových prác.
Od Kanta prevzal rozlíšenie medzi javom (fenoménom) a vecou osebe (noumenom). Kým Kant tvrdil, že vec osebe je pre náš rozum nepoznateľná, Schopenhauer sa odvážil identifikovať ju s Vôľou – slepou, iracionálnou silou, ktorá je podstatou všetkého bytia. Práve v tomto sa zásadne od Kanta líši a prináša do filozofie svoj pesimizmus a voluntarizmus. Kantova filozofia bola pre Schopenhauera kľúčovým východiskom a inšpiráciou, od ktorej sa však v mnohých bodoch odlíšil a vytvoril vlastný, originálny systém.
"Príde doba, v ktorej ten, kto nebude vedieť čo som ja o nejakom predmete povedal, bude považovaný za ignoranta," vyhlásil a označil sa za "tajného cisára filozofie". Dokonca sa považuje za filozofického zakladateľa náboženstva a tých pár prívržencov, ktorých nachádza označí za apoštolov a hlásateľov svojho evanjelia.
Nie je to žiadne optimistické ohlasovanie radostnej správy, práve naopak. Jeho hlavnou myšlienkou je, že svet nie je žiadne racionálne, usporiadané miesto. Celý náš svet, ako ho poznáme, je len taká "predstava" (pretože ho vnímame našou mysľou. To prevzal od Kanta), a za ňou sa skrýva slepá, iracionálna sila, ktorú nazval "Vôľa". A táto Vôľa je vlastne taká univerzálna, neustále niečo vyžadujúca, nekonečná sila, ktorá je pôvodom všetkého utrpenia. V podstate, život je neustály kolotoč túžob a ich (väčšinou neúplného) uspokojenia, čo vedie len k ďalším túžbam a tým pádom k ďalšiemu utrpeniu. Znie to dosť optimisticky, že? Nie nadarmo ho prezývajú "filozof pesimizmu".
Schopenhauer vidí náš bežný život ako nekonečný kolobeh túžby: túžime po niečom, keď to získame, nudíme sa, a hneď túžime po niečom inom. Táto vôľa nás núti neustále chcieť, túžiť, bojovať - a preto trpíme. Nie sme skutočne slobodní, pretože naše rozhodnutia sú v podstate diktované touto iracionálnou silou.
Je to pesimistický pohľad, ale zároveň ponúka nádej - hoci sme prirodzene "otrokmi" vôle, existujú cesty úniku:
Estetické oslobodenie: Pri kontemplácii umenia sa na chvíľu oslobodzujeme od tyranie Vôle. Keď sa úplne ponorím do hudby alebo obrazu, stanem sa "bezvoľným" subjektom poznania. Hudbu považoval za najvyššie umenie, pretože priamo zobrazuje Vôľu.
Etické oslobodenie: Cez súcit s inými chápeme, že všetci trpíme rovnako. Súcit je základom morálky.
Askéza: Najradikálnejšie riešenie – úplné popretie Vôle k životu. Askéta sa dokáže oslobodiť od všetkých túžob a dosiahnuť stav podobný hinduistickému moksha alebo buddhistickej nirvane.
Schopenhauer sa inšpiroval najmä hinduistickou a buddhistickou filozofiou - jeho "negácia vôle" je veľmi podobná buddhistickému konceptu uhasnutia túžby ako cesty k oslobodeniu od utrpenia.
Staroba a smrť: Neskorý triumf
Prvé desaťročia po publikácii svojho hlavného diela boli pre Schopenhauera sklamaním. Žil v relatívnej izolácii vo Frankfurte nad Mohanom, venoval sa čítaniu, písaniu esejí a pravidelným prechádzkam s pudlom.
Zlom prišiel v 50. rokoch 19. storočia. Mladá generácia filozofov začala objavovať jeho dielo. V roku 1851 publikoval "Parerga a Paralipomena" – zbierku esejí napísanú prístupnejším štýlom. Kniha sa stala bestsellerom.
Schopenhauer konečne získal to, po čom celý život túžil – uznanie, slávu, nasledovníkov. Stal sa módnym filozofom, jeho portréty viseli v mestách po celej Európe. Ironicky muž, ktorý celý život tvrdil, že svet je utrpenie, prežíval svoje najšťastnejšie roky a jeho vplyv na neskoršiu filozofiu a kultúru bol obrovský. Tu sú niektoré mená: Friedrich Nietzsche, Richard Wagner, Lev Tolstoj, Sigmund Freud, Thomas Mann, filozofi ako Sartre, Camus či Heidegger.
Arthur Schopenhauer zomrel 21. septembra 1860 vo Frankfurte na zápal pľúc. Jeho posledné slová údajne boli: "Konečne pokoj."
Takže, bol Arthur Schopenhauer len zatrpknutý pesimista, alebo skôr krutý realista, ktorý sa odvážil nazvať veci pravými menami? Jeho dielo nás núti čeliť nepríjemnej pravde o univerzálnom utrpení, ktoré vychádza z nekonečnej Vôle. No zároveň, prostredníctvom umenia, súcitu a askézy, nám ponúka cesty k zmiereniu s touto skutočnosťou a k dosiahnutiu určitej formy pokoja. Možno bol oboje – pesimista v diagnóze a realista v hľadaní úniku. A práve v tom spočíva jeho pretrvávajúca relevantnosť pre našu dobu. Čo myslíte?
