Srdiečko ti natoľko zoslablo, že operácia bola nevyhnutná. Diagnóza: zlyhanie srdca.
Posledné týždne pred operáciou som ťa vozieval na nedeľnú omšu, lebo pešo si už nevládala. Modlila si sa, aby ti Panna Mária vyprosila u svojho Syna zopár ďalších rokov, lebo aj pri tvojej cukrovke si si nemohla želať viac. Vyspovedala si sa, i keď neviem z čoho sa spovedajú dobré ženy. Náš syn ti daroval krv a ešte ďalšie tri neznáme dobré ženy. Zbalila si si veci do tašky, ukázala si mi šaty, ktoré ti mám obliecť do hrobu, pritom si stisla pery zadržiavajúc plač a mňa pichlo pri srdci a pocítil som hroznú bezmocnosť. „Nie zlatko, tie šaty necháme v skrini,“ vravím. Na druhý deň ráno som ťa odviezol do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, kde ťa prijali na kardiologické oddelenie.
Objal som ťa a povedal, že ťa milujem a bude to dobré. Potom som ťa pobozkal, znovu objal a povedal, že ťa čakám doma a tiež naše dve deti s rodinami a päť vnúčat. A pred odchodom som ťa ešte raz objal a povedal ti vydrž a že ťa ľúbim, na čo si povedala: „Ó trikrát!“
Obetovala si sa pre rodinu, na seba si nemyslela, ty pracovitá, veľmi skromná, starostlivá a dobrá žena, dobrý človek. Celý náš spoločný život, celých 42 rokov si ma naprávala, čo ťa tiež stálo nemálo síl. Do nášho manželstva si dala omnoho viac ako ja.
Je po operácii. Vymenili ti srdcovú chlopňu a urobili bajpas a po dvoch dňoch sa zdalo, že to bude dobré, dýchala si sama, aj kašičku si zjedla, ale potom sa niečo pokazilo, vyskytli sa pooperačné komplikácie. Volávam na ARO a už cítim, že je to príliš často, ale nemôžem si pomôcť, doma mi ťa všetko pripomína a veľmi sa o teba bojím. Lekári a lekárky bojujú o tvoj život, sú zlatí a sestričky milé, pýtam sa ich ako sa má moja manželka a oni vravia, že dýchaš za pomoci prístroja, ktorý ti vháňa kyslík do pľúc, máš poruchy rytmu, tlak nestabilný, navyše panické ataky; že vraj hypertrofická chlopňová kríza. Hľadám informácie a zisťujem, že to nie je dobré. Pýtam si povolenie na návštevu, lebo vstup na ARO je zakázaný. Tušila si, že tvoje srdiečko nie je silné, chcem ťa upokojiť, ale rovnako aj seba. Nič sa mi nedarí, neustále myslím na teba, celá rodina trpí, ale to sa nedá porovnávať s tým, čím ty prechádzaš.
Konečne na siedmy deň dostávam výnimku na krátku návštevu. S dcérkou si pri vchode obliekame pláštenku, návleky a dezinfikujeme si ruky. Konečne ťa vidím, ako spíš na posteli obklopená rôznymi prístrojmi s hadičkami, ktoré ti vedú do žíl a na tele máš prísavky, ktoré monitorujú všetko možné. Do žíl ti tečú lieky a výživa. Sestrička ťa veľmi ohľaduplne prebúdza a dáva ti dole masku na podporu dýchania. Krátky ston z preľaknutia vystrieda prekvapenie a radosť v tvojich očiach. Vravíš, že sa ti práve snívalo, ako doma piješ vodu zo studne. Sestrička ti dáva inú masku, ktorú si vieš aj sama nasadiť. Nechceš, aby sme ťa videli takto zúboženú. Na posteli vyzeráš drobnejšia ako zvyčajne. Držíme ťa za ruky, dcéra vraví: „Vydrž mami, bude to dobré, musíš sa upokojiť, to je teraz to najdôležitejšie,“ a ja, že ťa milujem, na čo odpovedáš, že aj ty mňa. Dávam ťa pozdravovať od rodiny a známych, že sa za teba modlia a znovu opakujem, že ťa všetci milujeme a aby si sa nevzdávala. Si tu v dobrých rukách. Vravím, že to máš ťažké a ty na to, že aj ja. Hanbím sa. „Už choďte a modlite sa za mňa,“ vravíš unaveným hlasom a nasadzuješ si masku.
Dýchaj moja drahá, dýchaj. Dýchaj láska moja, dýchaj a nech sa ti snívajú krásne sny, lebo už dozrieva ovocie v našej záhrade. Slivkový lekvár treba variť, rajčiny, ktoré máš tak rada tiež už dozreli, strapec hrozna ti odtrhnem, len ma už toľko netráp, a príď konečne domov, lebo pusto je v dome i v mojej duši.
