Tvoj život po operácii srdca visel na vlásku, ale ty si sa nevzdávala a bojovala až do trpkého konca. Umáram sa predstavou o čom si premýšľala tie nekonečne dlhé hodiny samoty, bez nás, bez rodiny, pripútaná na lôžko. Bože čo všetko ti muselo prechádzať mysľou. Naším návštevám v nemocnici si sa vždy veľmi potešila a ja som sa tiež nemohol dočkať, i keď vidieť ťa takú zúboženú bolo pre mňa neznesiteľne bolestivé, ale dával som ti lásku, podporu i nádej, hoci sám som jej nemal nazvyš a každá návšteva počas tých sedemdesiatich dní ma nesmierne emocionálne vyčerpávala.
Ach Bože, aké je to len smutné, keď človek stratí to najdrahšie čo má. To nie je strata niečoho, čo môžeme nájsť, keď prekutreme všetky kúty v dome, v nádeji, že sa to nájde, toto je strata beznádejná a konečná, to je na tom to hrozné. Drahá milovaná, už je to päť týždňov, čo si nás opustila. Myslím na teba stále, veľmi mi chýbaš, som sám i keď som obklopený našimi deťmi a vnúčatkami. Ale teba už nič nebolí a tým sa utešujem. Ani sa nedá vyjadriť slovami ako statočne a poslušne si znášala všetky tie pooperačné procedúry. A tak si sa nádejala. Jednoducho taká si bola i v živote, neuveriteľne statočná, silná, obetavá, dobrá duša. Je mi to tak ľúto, že som ťa nevedel zachrániť!
Naša láska nebola ako blesk z jasného neba, veď to vieš, ale Boží zámer, ktorý nás priviedol k sebe a pevne zviazal naše životy. Vždy som to tak cítil, že sme si boli súdení. Naša láska dozrievala päť rokov, až sme sa preplietli koreňmi ako tie stromy rastúce vedľa seba. Teraz, keď jeden z nich uschol, cítim sa, akoby som stál na holom poli.
Drahá, zavriem oči a premietam si náš spoločne prežitý život, ako sa nám narodil synček a ako krásne voňal po mlieku a akú som mal radosť keď si po kojení odgrgol na mojom ramene. Vidím našu dcérku ako ku mne s dôverou robí zopár prvých krôčikov v živote držiac v rúčke plastový krúžok čo jej mal akože zaistil stabilitu. Pamätám si, ako som ju zachytil v náručí a aká bola šťastná, že sa jej to podarilo a ja nesmierne hrdý. A to ako ti zvykla priniesť kytičku poľných kvietkov, ktoré natrhala v jarku pri ceste pred naším domom, to bolo tak nádherné a láskyplné.
Znovu som si prečítal všetky tie tvoje zaujímavé príbehy z detstva, ktoré si napísala „do šuplíka“ a o ktorých si mi i často hovorievala. Mám ich uložené v pamäti i v počítači. Píšeš aj o tom ako si v detstve chodievala do chotára s kamarátkou Valikou a s ostatnými deťmi husi pásť a boli to niekedy i tri kŕdle o ktoré si sa starala a ako si poznala každú z nich a nesmela si si ich popliesť. A keď ste išli na miesto, kde si vedela, že tam nie je voda, tak si vzala pre ne i vodu do kanvičky.
Bola si veľmi skromná, pamätám si, že ešte ako slobodná si cez leto zvykla nosiť dvoje šiat, ktoré si vždy s inými doplnkami „rafinovane“ obmieňala, jedny zelené s kvetinkami a druhé bordové taktiež s kvetinkami. Z tvojho malého platu si si dokázala ušetriť na zariadenie izby a na výbavu na rozdiel odo mňa, ktorý som mal vyšší plat a neušetril ani korunu, lebo som všetko prehýril s kamarátmi pri pive. Nie žeby som nemal pokus šetrenia, ale moja vkladná knižka sa stala pre teba zdrojom zábavy. Najskôr pekné pravidelné mesačné vklady a potom výber a výber a bolo po šetrení. Tvoja skromnosť ťa zdobila, ale niekedy ma privádzala i do zúfalstva, vidím ťa v obnosených papučiach, v ktorých si chodila von na dvor, či do letnej kuchyne, koľkokrát som ti vravel kúp si nové, ale ty nie a nie ich vyradiť a vyhodiť, že veď sú ešte dobré. Napokon si si kúpila nové, ale aj tak si chodila v tých starých. Pozerám sa na ne a trhá mi to srdce.
Naše osobnosti formované prostredím a výchovou nemohli byť viac odlišné. Ja z mesta, z umeleckého prostredia, ty z dediny, prísne vychovaná, kde deti nemali žiadne slovo a dostávali meno „Poslúchaj“. Bola si mojim anjelom strážnym, oázou pokoja, stability a poriadku v mori chaosu v akom som sa nachádzal. Dušu si mala čistú ako tá madona z obrazu, vedela si čo chceš a to ma priťahovalo. Ty si musela mať všetko naplánované, ja nie. Napriek rozdielnym povahám, alebo práve preto, nám to fungovalo, vzájomne sme sa ovplyvňovali, vyvažovali, a vychovávali.
Zatiaľ, čo ja som mysľou stále lietal niekde v oblakoch a prezentoval sa tými akože „veľkými“ vecami, čo som urobil, ty si stála pevne nohami na zemi zakorenená v realite, starajúca sa o všetko to, čo robí domov domovom. Bola si zodpovedná, spravodlivá, múdra a tvoj zmysel pre povinnosť bol výnimočný. Boli aj časy, keď som sa hľadal, potácal a nevedel čo so svojím životom, ale ty si ma zachraňovala, podporovala a obraňovala, lebo si bola zodpovedná a statočná a chcela si, aby som sa polepšil a ja som sa polepšil, ale možno nie až tak, akoby si si to predstavovala, no nakoniec sme prekonali všetky prekážky a už nám chýbalo len dožiť pokojne v starobe. Preto tvoj odchod bolí až do špiku kostí.
Vykopal som gladioly, ktoré si rada sadila každý rok. Držím v rukách tie cibule a cítim sa taký prázdny. Pripomínajú mi všetko, čo sme spolu prežili. Mala si rada kvietky, sadila si ich všade, či doma, či okolo domu alebo v záhrade. Kto sa teraz o ne postará. Od mája až doteraz som bol na všetko okolo domu a záhrady sám, lebo ty si bojovala o svoj život a s obrovskou bolesťou si uvedomujem, že už to tak zostane. Nikdy doteraz som nerobil v záhrade s takým nezáujmom a nechuťou ako túto sezónu. Úrodu som síce vypestoval a uložil, ale radosť ma opustila a cítim prázdnotu. Načo mi bude celá tá úroda bez teba. Chýba mi pocit, keď sme sa spolu tešili z výsledkov našej práce.
Kapustu som narezal a naložil do súdka. Prvý raz bez teba. Chýba mi tvoja blízkosť, bolí ma, že ťa už nikdy neuvidím láska moja, chýbajú mi naše objatia, rozhovory, už ťa nebudem vozievať po doktoroch, alebo na nákupy a komu budem hrať na gitare. Už nikdy neuvidíš naše deti a nebudeš vidieť ako rastú vnúčence. Tvoj mobil zmĺkol, tvoja stolička je prázdna, svetrík prehodený cez operadlo mi ťa neustále pripomína akoby si sa mala každú chvíľu vrátiť. Smútok sa plazí po dome, tvoja posteľ je prázdna.
Miláčik, záhradu máme už zoranú. To bol vždy pre nás čas, keď sme si povedali, že môže prísť zima a tešili sme sa na oddych po dobre vykonanej celoročnej práci. Čo bude s ňou neviem, tak ako aj s mojim životom, lebo som ranený. Prebudí sa? Prebudím ju? Prebudím sa? Viem, že musím, mám na to celú zimu a viem čo by si mi na to povedala.
Zlatko musím ti povedať, že som bol v sobotu na zbernom dvore a Dežko mi hovorí: „Ja keď som sa dozvedel, že Terka zomrela, tak som tomu nemohol uveriť, to je tak nespravodlivé, že dobrí ľudia umierajú a zlí zostávajú. A po chvíľke ešte dodal: „Ty si mal tú najlepšiu ženu z celej dediny.“ Nezmohol som sa na nič len na: „Viem.“
Ach ten život, obloha nad nami bola dlho zatiahnutá, na krátko sa ukázalo slniečko, potom sa zablyslo a bolo po všetkom. Bála si sa horúceho leta a odišla si v jeseni. Tak som chcel, aby si žila! Listy z orecha potichu padajú k zemi ako spomienky na náš spoločný život. Láska, kto mi ich teraz pomôže pozbierať? Kto mi ich pripomenie? Kto ma podporí, kto skritizuje, kto poľutuje a kto pochváli? A kto ich uchová, keď tu už ani ja nebudem?
Všetko to, čo dávalo môjmu životu za posledné roky zmysel je preč. Tvojim odchodom zostalo len prázdno, nepočuť tvoj hlas ani tvoje kroky, 42 rokov spoločného života sa skončilo, hľa kruté mystérium života, ale bol som požehnaný a ďakujem Bohu, že som ťa mohol mať po svojom boku.
Počúvam hudbu, ktorá mi pomáha zmierniť pocit odlúčenia. Púšťam si krásnu baladu Pokosená tráva od Skyvy, kde sa spieva o strate a prehrávam si pieseň Chcem znamenie od Darinky a Jednoho dne se vrátíš od Věry Špinarovej, ktorú si tak rada počúvala a všeličo iné...aj Alaina Bashunga - Venus, ktorého si už nemohla vystáť, tak často som si ho púšťal.
Láska, bol som na stretnutí dôchodcov, išiel som tam nakrátko iba kvôli našej Leuške. Mala si ju vidieť, aká bola nádherná, taká drobná a nebojácna v tých bielych pančucháčoch, keď s ostatnými detičkami zo škôlky recitovala: „Chcem prichystať kytičku pre dedka a babičku...
Jep Gambardella vo filme La grande bellezza (Veľká nádhera) vraví : „Takže takto to vždy končí; smrťou. Ale predtým tu bol život, ukrytý pod nánosom reči a hluku, sporé, prchavé záblesky krásy a potom žalostná mizéria a úbohý človek. Všetko je pochované pod pocitom trápnosti, že sme na svete. Na druhej strane je to...čo je na druhej strane?“
Ty už vieš, čo je na druhej strane, predstavujem si, že si tam šťastná, vo svetle, vo večnosti, v kráľovstve nebeskom. Neviem, či si ma natoľko „vychovala“, že sa k tebe niekedy pridám, ale veľmi by som si prial, keby jedného dňa, keď nadíde môj čas, si ma chytila za ruku a povedala: neboj sa a poď.
