V skutočnosti tieto slová nevyslovuje priamo Zarathustra (Nietzscheho filozofické alter ego), ale stará žena, ktorá mu dáva "radu". On je totiž v tomto ohľade mimoriadne nesmelý, aj napriek tomu (alebo práve preto?), že bol po otcovej smrti obklopený samými ženami: babičkou, matkou, dvomi tetami a sestrou.
Nietzsche ako človek
Friedrich Wilhelm Nietzsche sa narodil sa 15.10.1844 v Röckene, v Prusku do protestantskej rodiny. Prusko bolo v tom čase súčasťou Nemeckého spolku a neskôr sa stalo kľúčovou súčasťou zjednoteného Nemecka.
Otec Carl Ludwig Nietzsche bol luteránsky pastor, ktorý zomrel, keď mal Friedrich len päť rokov. Prostredie, v ktorom vyrastal bolo predchnuté duchom rodného domu a vraví sa, že dokázal prednášať biblické citáty a duchovné piesne tak pôsobivo až doháňal ľudí k plaču. Prezývali ho "malý pastor". Bolo to veľmi nadané chlapča, keď mal desať rokov skomponoval jedno moteto, zložil veľké množstvo básní a v štrnástich už pripravil svoju autobiografiu. Študoval na prestížnej škole Pforta a po maturite, už odcudzený viere svojho otcovského domu, študuje namiesto teológie, ako to zodpovedalo rodinnej tradícii, klasickú filológiu na univerzitách v Bonne a Lipsku. Tu sa intenzívne zaoberá Shopenhauerom, oným energickým temným géniom, "ktorého pesimizmus ho neodolateľne priťahuje". V roku 1869, vo svojich 24 rokoch sa stal profesorom klasickej filológie na univerzite v Bazileji vo Švajčiarsku a to ako jej najmladší profesor v histórii.
Nietzsche sa nikdy neoženil, a jeho vzťahy so ženami boli často zložité. Raz sa hlboko zaľúbil do mladej intelektuálky Lou Salomé a v snahe získať si jej náklonnosť poslal napred svojho priateľa Paula Réeho. Tento krok sa ukázal ako nešťastný, lebo aj Rée prechovával k Salomé svoje city. Napokon to dopadlo tak, že Lou a Paul odišli spolu do Paríža, čím Nietzsche stratil nielen ženu, ktorú miloval, ale aj blízkeho priateľa. Táto bolestná skúsenosť ho priviedla k trpkému konštatovaniu: "Ženatý filozof patrí len do komédie."
O to väčšie je však jeho sebavedomie vo filozofii. "Nie je nemožné že som prvým filozofom veku, ba snáď ešte o trochu viac: niečím rozhodujúcim a najzávažnejším čo stojí medzi dvomi tisícročiami."
Je si úplne istý svojej "rozhodujúcej úlohy, ktorá dejiny ľudstva rozdelí na dve polovice". Vidí ako svoje povolanie "nútiť ľudstvo k rozhodnutiam ktoré určia celkovú budúcnosť".
Nietzsche ako filozof
Pri pohľade na fotografie tohto slávneho filozofa si nemožno nevšimnúť jeho mohutné fúzy, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou jeho identity ako mysliteľa. Možno mu tá každodenná „bitka“ s fúzami pri jedení občas pripomínala omnoho hlbšie a fundamentálnejšie výzvy – jeho vlastné filozofické zápasy. Práve v nich sa ukrýva podstata jeho prorockého posolstva, ktoré vyzýva ľudstvo k radikálnemu prehodnoteniu všetkých hodnôt a k odvážnemu kroku za hranice tradičnej morálky.
V skratke, Nietzscheho filozofia je komplexná a vyžaduje si hlbšie pochopenie kontextu a všetkých jeho konceptov. Nie je to jednoduchá výzva "zabiť Boha a byť šťastný", ale skôr hlboká úvaha o podstate ľudskej existencie v post-náboženskom svete a o zodpovednosti, ktorú máme za vytváranie vlastného zmyslu.
Nietzscheho štýl písania je často aforistický, provokatívny a plný metafor, čo môže viesť k rôznym interpretáciám a nedorozumeniam. Jeho myšlienky sú radikálne a často protirečia tradičným morálnym a spoločenským normám, čo prirodzene vyvoláva údiv a diskusie.
Kľúčové body jeho myslenia v logickej štruktúre.
1. Diagnóza - Nihilizmus
Rozpad tradičných hodnôt. Nietzscheho výrok "Boh je mŕtvy" neznamená len ateizmus, ale predovšetkým konštatovanie, že kresťanská morálka a s ňou spojené transcendentné hodnoty stratili svoju záväznosť a silu v modernej dobe. Ľudia sa od nich odklonili, často si to ani neuvedomujúc, čo vedie k strate zmyslu a orientácie. Táto "smrť Boha" je dielom ľudstva, pretože sme prestali veriť v platnosť týchto hodnôt.
Strata zmyslu, orientácie: Dôsledkom rozpadu starých hodnôt je práve táto strata, ktorá vedie k pocitu prázdnoty a beznádeje - podstata nihilizmu. Bez pevného základu sa človek cíti stratený a život sa mu javí ako bezúčelný. Kríza západnej civilizácie: Nietzsche videl nihilizmus ako hlbokú krízu, ktorá preniká celou západnou kultúrou a ohrozuje jej budúcnosť.
2. Liečba - Vôľa k moci
Zmena z pasivity na aktivitu: Toto je jadro Nietzscheho "liečby". Namiesto pasívneho prijímania hotových hodnôt by sa človek mal stať aktívnym tvorcom. Z konzumenta tradičných hodnôt na tvorcu nových: Nietzsche vyzýval k prehodnoteniu všetkých hodnôt (Umwertung aller Werte). To znamená odmietnuť morálku otrokov (prevažne kresťanskú), ktorá podľa neho glorifikovala slabosť a submisivitu, a namiesto toho tvorivo vytvárať hodnoty, ktoré potvrdzujú život a silu.
Osobná zodpovednosť za vlastný život a hodnoty: Ak Boh "zomrel" a staré hodnoty sú nefunkčné, potom sa celá zodpovednosť presúva na jednotlivca. Človek je plne zodpovedný za to, aký zmysel si vytvorí a aké hodnoty bude žiť. Nietzsche sám seba pokladal za aktívneho nihilistu.
3. Cieľ - Nadčlovek (Übermensch)
Nový typ človeka, ktorý si tvorí vlastné hodnoty: Nadčlovek nie je nadprirodzená bytosť, ale ideál ľudského rozvoja. Je to človek, ktorý prekonal nihilizmus, prijal "smrť Boha" a vedomý si svojej slobody a zodpovednosti, tvorí si vlastné hodnoty v súlade so svojou vôľou k moci.
Prekonanie nihilizmu cez sebatvorbu a lásku k osudu (amor fati): Cesta k nadčloveku je cestou seba-prekonávania a seba-tvorby. Je to neustály proces rastu a zdokonaľovania sa, pri ktorom človek prijíma všetky aspekty svojho života, vrátane utrpenia a náhod, ako nevyhnutnú a zmysluplnú súčasť svojho bytia. Tento postoj znamená aktívne prijať a milovať svoj osud bez výhrad, vidieť v ňom potenciál pre rast a potvrdenie života, namiesto pasívneho znášania.
Aristokracia ducha: Tento bod často vyvoláva kontroverzie, ale Nietzsche nemal na mysli sociálnu, triednu aristokraciu. Skôr hovoril o aristokracii tých, ktorí sú schopní dosiahnuť tento duchovný a morálny ideál – jedincov s mimoriadnou silou vôle, kreativitou a integritou. Nie je to elita zrodením, ale skôr elita dosiahnutými kvalitami.
V epistemológii (teórii poznania) dochádza Nietzsche k iným záverom ako Kant. Na rozdiel od neho spochybňuje akúkoľvek predstavu o objektívnej pravde alebo o "veciach osebe", ku ktorým by sme sa mohli buď dostať, alebo ktoré by existovali nezávisle. Nietzscheho slávny výrok: "Neexistujú žiadne fakty, len interpretácie," je jadrom jeho filozofie. Znamená to, že neexistuje neutrálny, objektívny pohľad na svet. Každé vnímanie, každé poznanie, každé tvrdenie o pravde je vždy spojené s určitou perspektívou, s určitými potrebami, pudmi a hodnotami toho, kto interpretuje. Vôľa k moci ako interpretácia: Nietzsche vidí za každou interpretáciou "vôľu k moci", čo je základný pohon k rastu, prekonávaniu, ovládaniu a seba-tvorbe. Naše "poznanie" nie je snahou o zrkadlenie objektívnej reality, ale skôr spôsobom, akým si prispôsobujeme svet, aby slúžil našim životným potrebám a zvyšoval našu moc.
Záver
Dielo Fridricha Nietzscheho je nerozlučne späté s jeho životom. Ako sám povedal: "Svoje spisy som písal vždy celým svojím telom a životom." Každá transformácia jeho myšlienok sa odráža v jeho premenách a zápasoch ktoré vyjadril od ranných reflexií o gréckej tragédii, cez kritiku morálky až po vrcholné koncepty vôle k moci a nadčloveka.
Nietzsche tvoril a publikoval svoje spisy závratným tempom, keď však jeho kľúčové dielo "Tak vravel Zarathustra" nezískalo očakávaný ohlas, bolestne konštatoval: "Po takom výkriku z hĺbky duše nezapočuť ani hláska odpovede, je strašný zážitok." Napriek tomuto sklamaniu neochvejne pokračoval vlastnou cestou uvedomujúc si, že sa nachádza na "okraji priepasti".
Táto priepasť sa definitívne otvorila v roku 1889, keď Nietzsche vo veku 45 rokov utrpel nervový kolaps v Turíne. Existuje veľa príbehov o tom, čo sa stalo, ale najčastejšie sa uvádza, že Nietzsche bol svedkom bičovania koňa na Piazza Carlo Alberto. Potom pribehol ku koňovi, objal ho okolo krku, aby ho ochránil, a zrútil sa na zem. Privolaní lekári mu diagnostikovali paralýzu, ktorá bola pravdepodobne dôsledkom syfilisu, ktorým sa nakazil v skorších rokoch.
Po tomto incidente Nietzsche poslal niekoľko zmätených listov svojim priateľom (známych ako Wahnsinnsbriefe - listy šialenstva), v ktorých sa podpisoval "Dionýzos", alebo "der Gekreuzigte", čo znamená "ukrižovaný". Nakoniec žil ešte 11 rokov, v opatere rodiny, najmä sestry, ktorá sa starala aj o jeho filozofickú pozostalosť. Nietzsche zomrel 25. augusta roku 1900.
Paradoxom Nietzscheho myslenia je, že hoci hlása relativizmus všetkých hodnôt a právd, sám často píše s prorockou istotou a autoritou. Ak je všetko skutočne len interpretácia, potom ani jeho vlastné učenie nie je konečnou pravdou a je na nás, či ju prijmeme alebo si vytvoríme vlastnú. Čo myslíte?
