Gottfried Leibniz ako človek
Leibniz bol rovnako zázračné dieťa ako Blaise Pascal. Narodil sa v Lipsku (Sasko) v roku 1646. Jeho otec, Friedrich Leibniz, bol profesorom morálnej filozofie na Lipskej univerzite a zároveň notárom. Matka, Catharina Schmuck, pochádzala z rodiny právnika. Gottfried bol pokrstený v luteránskej cirkvi a vyrastal v protestantskom prostredí vzdelanej meštianskej rodiny.
Bolo to mimoriadne zvedavé chlapča. Keď mal len šesť rokov, zomrel mu otec, čo ho predčasne donútilo k väčšej samostatnosti. Otec po sebe zanechal rozsiahlu súkromnú knižnicu a mladý Gottfried túto príležitosť naplno využil. Bol geniálny samouk – latinčinu sa naučil doslova po písmenkách. Keď sa mu do rúk dostala ilustrovaná kniha od Lívia, z textov pod medirytinami najprv odhadoval význam jednotlivých slov, až postupne rozlúštil zmysel celých viet. Ako dvanásťročný už bez problémov čítal antických klasikov, ktorým bežne rozumeli len dospelí učenci. Rovnakým spôsobom ho neskôr začala priťahovať aj logika – najmä jej schopnosť triediť poznatky do jasného a prehľadného systému.
Ako pätnásťročný nastúpil na univerzitu v Lipsku študovať právo, no rovnako intenzívne ho priťahovala filozofia, ktorá vtedy stála na rozhraní medzi Aristotelovým učením a Descartesovým mechanizmom. Fascinujúce je, že práve v tomto veku našiel kľúčové stanovisko pre celú svoju budúcu filozofiu – snahu o ich syntézu.
Keď mal obhájiť svoju dizertáciu z práva, lipská fakulta mu pre nízky vek odoprela doktorát. Zbalil sa preto a odišiel na univerzitu do Altdorfu pri Norimbergu, kde pred profesormi predviedol skvelú obhajobu. Koncom roka 1666 tu ako čerstvý dvadsiatnik získal doktorát. Profesori boli z neho takí nadšení, že mu okamžite ponúkli profesúru. On ju však odmietol – nechcel stráviť život zatvorený za akademickou katedrou.
Jeho ďalší život bol nesmierne pestrý. Istý čas pôsobil ako politický poradca mohučského kurfirsta a arcibiskupa, a to aj napriek tomu, že bol protestant. Neskôr prijal pozvanie na hannoverský dvor a v službách rodu Welfovcov už zostal až do smrti. Jeho činnosť bola mimoriadne mnohostranná – z veľkej časti išlo o diplomatické misie, ktoré ho zaviedli do Paríža, Viedne, Berlína či Mníchova. Nikdy sa neoženil, no svoje prírodovedecké a filozofické objavy či diplomatické úspechy veľmi rád zdieľal s vysokopostavenými ženami. Udržiaval s nimi živé kontakty a rozsiahlu korešpondenciu – do jeho okruhu patrila cisárovná, kráľovná, ako aj mnohé vojvodkyne a princezné.
Oficiálne zastával miesto dvorného knihovníka. Bol to však pomerne zvláštny knihovník – povrávalo sa o ňom, že bol veľmi nevrlý, kedykoľvek niekomu skrsla v hlave tak „zvrátená“ myšlienka, že si prišiel požičať knihu.
Okrem toho bol na vlastný návrh poverený aj spísaním oficiálnych dejín rodu Welfovcov.
To je tak skvelá historka, že stojí za to ju tu v blogu trochu rozviesť, aj napriek tomu, že sa text trochu natiahne.
V tej dobe totiž neexistovalo, že by vedec dostal grant len tak na „čistý výskum“ alebo filozofiu. Knihovnícky plat bol skromný a Leibniz chcel dve veci: peniaze a slobodu cestovať po Európe.
Ako to teda vymyslel? Hannoverskému vojvodovi (Ernestovi Augustovi) predložil odvážny návrh: „Vaša Výsosť, váš rod je taký slávny, že si zaslúži reprezentatívne napísanú históriu. Dovoľte mi preskúmať rodokmeň Welfovcov až k jeho najstarším koreňom.“ Vojvoda bol nadšený – pre panovníkov bola prestíž a dokazovanie nárokov na územia cez starobylosť rodu všetkým.
V čom bol ten trik?
Leibniz vojvodovi vysvetlil, že staré dokumenty a archívy sa nenachádzajú len v Hannoveri, ale po celej Európe. Vďaka tomuto „projektu na vlastný návrh“ dostal štedrý rozpočet a stály plat, plus oficiálny dôvod cestovať. Roky sa vďaka tomu prechádzal po archívoch v Ríme, Viedni či Paríži, kde v skutočnosti stretával najväčších vedcov svojej doby a písal svoje filozofické diela.
Pointa na záver:
Leibniz tento projekt totálne predimenzoval. Namiesto obyčajnej kroniky rodu začal písať históriu od vzniku Zeme a geológiu! Písal to 30 rokov, minul obrovské množstvo vojvodových peňazí a za svojho života tie dejiny nikdy nedokončil. Pre neho to bol hlavne geniálny spôsob, ako si nechať panovníkom financovať svoj vlastný vedecký život.
Poďme ale ďalej. Leibniz mal aj veľké organizačné plány – v Drážďanoch, Berlíne či Petrohrade presadzoval zakladanie akadémií vied. Jediná, ktorá vznikla ešte za jeho života, bola Pruská akadémia vied, ktorej sa stal prvým prezidentom. Na jej financovanie navrhoval dosť bizarné dane: z kalendárov, hasičských striekačiek či dokonca pálenky. Mnohí sa mu však odplatili nevďakom, z vedenia ho postupne vytlačili a na otváracie zasadnutie ho napokon ani nepozvali. Je fascinujúce, že popri tom všetkom mal čas na vedeckú prácu v rozsahu, aký nemal obdobu od čias Aristotela. Pruský kráľ Fridrich Veľký o ňom neskôr povedal, že „sám predstavoval celú akadémiu“.
Venoval sa všetkému – od matematiky a fyziky cez geológiu, právo až po teológiu. V matematike objavil diferenciálny počet (čo ho vtiahlo do dlhého sporu s Newtonom o prvenstvo) a len tak mimochodom navrhol počítací stroj či ponorku. Ako prvý tiež systematicky rozpracoval binárnu (dvojkovú) číselnú sústavu — tú istú, na ktorej dnes beží každý počítač a mobil. Videl v nej dokonca teologický symbol: z jednotky (Boh) a nuly (nič) sa dá vytvoriť nekonečné množstvo čísel, podobne ako Boh stvoril svet z ničoho. Okrem toho sa zaslúžil aj o zápis, ktorý dodnes používame v matematickej analýze (symboly pre deriváciu a integrál), a položil základy modernej symbolickej logiky. Zanechal po sebe vyše 15 000 listov s najväčšími mozgami Európy.
To najdôležitejšie z jeho odkazu však stále leží v jeho filozofii.
Leibniz ako filozof
Malý výlet do hlavy Gottfrieda Leibniza
Toto je tá ťažšia časť blogu, lebo reč bude o monádach.
Predstavte si, že by ste mali rozobrať celý vesmír na najmenšie možné kúsky — nie atómy, nie molekuly, ale niečo ešte základnejšie. Niečo, čo sa už ďalej nedá rozdeliť. Presne o toto sa pokúsil Leibniz na sklonku svojho života, keď v roku 1714 sformuloval svoju slávnu teóriu monád. Podľa neho platí, že všetko, čo je rozprestreté v priestore a vnímateľné zmyslami — od najmenšieho zrnka piesku po najväčšiu galaxiu — je jav, vznikajúci zo súhry nekonečného množstva nehmotných, na sebe nezávislých bodov vedomia, ktoré nazval monádami. Teda úplne všetko, čo si vieme predstaviť ako „vec“. Vesmír je deterministický, každá monáda sa odvíja podľa svojho vopred daného vnútorného zákona, nič sa nedeje náhodou, všetko bolo „naprogramované“ už pri stvorení.
Monády (ako ich môže pochopiť človek 21. storočia):
Ak chceme pochopiť, čo sú to monády, tak si musíme uvedomiť, že to nie je hmota, ale že hmota je len to, čo sa nám javí.
Monády sú nehmotné „vecičky“ na najnižšej úrovni reality - pod tou hmotou. Hmota je len jav. Príklad na ilustráciu: keď sa pozeráme na obrazovku počítača, či mobilu tak vidíme text, obrázky alebo videá. To sú javy — tak sa nám to javí (ale pozor, on netvrdí, že hmotný svet je ilúzia alebo klam. Sám to nazýva phenomenon bene fundatum — teda „dobre podložený jav“), ale pod tým je v podstate softvér, počítačový kód, pozostávajúci z núl a jednotiek, ktoré nevidíme.
Monády sú:
Nehmotné – nie sú to častice ani energia (E = mc²). Sú to body bez rozmeru, skôr ako perspektíva alebo bod vedomia.
Bez okien – navzájom si nič neposielajú, nič si nevymieňajú, nič medzi sebou „nekomunikujú“.
Nezávislé, a predsa zosúladené – každá sa vyvíja len podľa vlastného vnútorného zákona, no vďaka Bohom vopred predurčenej harmónii do seba všetky navzájom dokonale zapadajú.
Každá je originál (Principium identitatis indiscernibilium) – v celom vesmíre neexistujú dve úplne rovnaké monády. Aj keby vyzerali na prvý pohľad identicky, každá sa líši svojím vnútorným stavom a jedinečným pohľadom na svet.
Zrkadlá vesmíru – každá z nekonečného množstva monád v sebe (aspoň nejasne) odráža celý vesmír, len zo svojej jedinečnej perspektívy.
Rôzne „rozlíšené“ – existujú v hierarchii podľa jasnosti vnímania: od holých monád v neživej hmote, cez duše zvierat, až po myslenie človeka a napokon Boha ako dokonalú „pramonádu“.
Predstava monád dokáže človeku celkom zamotať hlavu, no pravá záhada sa začína až v momente, keď sa pozrieme na celý systém ako celok. Ak je totiž vesmír deterministický a všetko — vrátane každej jednej monády — má svoj presný, vopred daný dôvod, prečo je práve taký, aký je, nevyhnutne narazíme na jednu poslednú, najväčšiu otázku zo všetkých.
Túto úvahu Leibniz opiera o zásadu, ktorú nazval princíp dostatočného dôvodu (Nihil est sine ratione) — nič neexistuje a nič sa nedeje bez toho, aby preto neexistoval dostatočný dôvod. A práve odtiaľto vedie priama cesta k jeho najslávnejšej formulácii:
„Prečo je vôbec niečo, a nie skôr nič?“
(Cur aliquid potius quam nihil?)
Úvaha na záver
Paradoxne, táto mocná myšlienka vznikla tak trochu „pod čiarou“. Text Principes de la nature et de la grâce fondés en raison (Zásady prírody a milosti založené na rozume), kde otázka zaznieva, nebol napísaný ako veľké systematické dielo. Bol to len krátky súkromný prehľad, ktorý Leibniz pripravil pre princa Eugena Savojského ako odpoveď na priateľskú otázku: „A o čom to vlastne všetko je?“
Na verejnosť sa text dostal až v roku 1718 – dva roky po Leibnizovej smrti. O viac ako tristo rokov neskôr patrí táto jedna veta zo súkromného sumára medzi najcitovanejšie myšlienky západnej filozofie. Je to pekná pripomienka, že veľkosť myšlienky sa nemeria tým, ako je slávnostne publikovaná, ale tým, ako hlboko sa dotýka záhady, ktorú si v tichu položí každý z nás.
Dalo by sa predpokladať, že taký všestranný muž udržiavajúci početné kontakty a vzťahy, ktorý bol navyše tesne spätý s panovníckymi a kniežacími dvormi, bude mať po smrti v roku 1716 vo svojich sedemdesiatich rokoch aj nádherný pohreb. Nič také sa však nestalo. Dvor sa nedostavil a Leibniza pochovali takmer bez povšimnutia.
