Immanuel Kant, narodený v roku 1724 v Königsbergu (dnešný Kaliningrad), nebol len tak hocijaký filozof. Ako posledný mysliteľ osvietenstva sa zaradil medzi najvplyvnejšie postavy západnej filozofie a jeho dielo znamenalo jeden z najzásadnejších prelomov v celom filozofickom myslení.
Kant ako človek
Ako to už býva, výnimoční ľudia bývajú často aj veľkí čudáci a Kant nebol výnimkou - bol priam zosobnenim puntičkárstva a pedantérie. Jeho posadnutosť presnosťou sa prejavovala najmä v dôslednom dodržiavaní denného režimu. Každý deň sa zobúdzal presne o pol piatej ráno, vypil dve šálky čaju, vyfajčil fajku a následne si pripravoval prednášky. Jeho popoludňajšie prechádzky boli také pravidelné, že obyvatelia Königsbergu si podľa neho nastavovali hodiny.
Jeden z jeho súdobých životopiscov trefne opisuje jeho návštevy u priateľa Greena: "Kant tam chodil každé popoludnie a zakaždým našiel Greena spiaceho v kresle. Posadil sa vedľa neho, oddal sa svojim myšlienkam a tiež zaspal. Potom prišiel riaditeľ banky Raffmann a urobil to isté. Napokon, v určenú dobu, prišiel Motherby, spoločnosť zobudil a tá sa potom do siedmej večer bavila zaujímavými rozhovormi. Presne o siedmej hodine sa spoločnosť rozišla. Častokrát som počul obyvateľov ulice vravieť, že ešte nemôže byť sedem hodín, lebo Kant ešte nešiel okolo."
Nikdy sa neoženil, hoci sa dvakrát pokúšal o sobáš - ale tak dlho uvažoval a rozhodoval sa, že obe kandidátky si medzitým našli iných partnerov. Neskôr sa vyjadril, že keď potreboval ženu, nemohol si ju dovoliť, a keď si ju mohol dovoliť, už ju nepotreboval. Mal obsesívny strach z akéhokoľvek narušenia svojej rutiny, nielen denný program, ale aj jeho prostredie muselo byť usporiadané s maximálnou presnosťou. Ak nožnice či nôž neležali na svojom obvyklom mieste, alebo ak stolička dokonca nestála tam, kde mala, zmocňoval sa ho nekľud a nevrlosť. Raz Kanta natoľko iritoval susedov kohút prenikavým a trvalým kikiríkaním, že chcel tohto "škodcu myslenia" od suseda odkúpiť. Sused však nedokázal pochopiť, ako môže kohút rušiť učenca. Kantovi tak nezostalo nič iné, len sa presťahovať. Ani to mu však nepomohlo, lebo jeho nový dom stál pri mestskom väzení, kde – ako to vtedajšie zvyklosti vyžadovali – museli väzni v záujme svojho polepšenia spievať duchovné piesne. A to činili s otvorenými oknami a "zločineckými mohutnými hlasmi". Rozhnevaný na "pokryteckých väzňov" sa Kant sťažoval u starostu mesta. Aj keď by sa o ňom dalo rozprávať ešte dlho, Kantovi súčasníci ho opisujú ako osobnosť priam vzdialenú obrazu suchopárneho katedrového profesora.
Kant ako filozof
Jeho myslenie predstavuje jeden z bodov obratu vo filozofii. "Je to metafyzika do ktorej, ako mi osud určil, som sa zamiloval," vraví. Jeho celoživotný projekt bol v podstate snahou urobiť poriadok v metafyzike, čoho sa podujal vo svojom zásadnom diele "Kritika čistého rozumu". Chcel jej dať pevné základy, no zároveň jasne určiť jej hranice. Bol to mimoriadne ambiciózny zámer: presne vymedziť, čo môžeme vedieť (a čo nie), čo máme robiť (a prečo), a v čo môžeme dúfať. Tým položil pevné základy pre vedu, morálku a náboženstvo.
Čo môžeme vedieť
Pred Kantom dominovali dva prístupy:
Empirizmus: všetko poznanie pochádza zo zmyslovej skúsenosti.
Racionalizmus: poznanie vyplýva z rozumu a vrodených ideí.
Kant namietal proti obom extrémom.
* Proti empirizmu (ktorý hovoril, že všetko poznanie pochádza zo skúsenosti) tvrdil, že samotná skúsenosť nám nedáva univerzálne a nevyhnutné pravdy. Naša myseľ musí mať určité vrodené štruktúry (ako priestor, čas, kategórie), ktoré organizujú surové dáta zo zmyslov.
* Proti racionalizmu (ktorý hovoril, že všetko poznanie pochádza z rozumu a vrodených ideí) zase tvrdil, že samotný rozum, bez zmyslovej skúsenosti, je prázdny a nemôže nám poskytnúť poznanie o svete.
"Myšlienky bez obsahu sú prázdne, vnímania bez pojmov sú slepé." vyhlásil.
Kantov príspevok nad rámec syntézy
Kým syntéza empirizmu a racionalizmu je kľúčová, Kantov skutočný prelom spočíva v tom, že sa zameral na štruktúru a fungovanie našej vlastnej mysle.
* Revolúcia vo filozofii poznania: Kant obrátil pozornosť od objektu k subjektu poznania. Netvrdil len, že na poznanie potrebujeme zmyslovú skúsenosť aj rozum. Namiesto toho ukázal, že náš rozum aktívne formuje a usporadúva zmyslové dáta prostredníctvom vrodených štruktúr (ako sú priestor, čas a kategórie). Inými slovami, svet, ktorý poznávame, je svetom, ako sa nám javí, nie svetom "vecí osebe".
* Vymedzenie hraníc metafyziky: Týmto kritickým prístupom zároveň určil, ktoré otázky môže ľudský rozum zodpovedať a ktoré nie. Tradičné metafyzické otázky (o Bohu, duši, slobode) sú pre nás nepoznateľné teoretickým rozumom, pretože presahujú hranice možnej skúsenosti. To však neznamená, že sú bezvýznamné; majú svoje opodstatnenie v oblasti praktického rozumu (morálky).
Kantova genialita spočívala v tom, že si uvedomil, že nemôžeme poznať veci "samé o sebe" (Ding an sich). Naše poznanie je vždy sprostredkované štruktúrami nášho vlastného rozumu, ktoré nazval apriórne formy nazerania (priestor a čas) a apriórne kategórie rozumu (napr. kauzalita, jednota, mnohosť). To znamená, že svet, ako ho zažívame a poznávame, nie je jednoducho vonkajšia realita, ale je do značnej miery formovaný a štruktúrovaný našimi vlastnými kognitívnymi schopnosťami. Nechápeme svet taký, aký je, ale taký, aký sa nám javí prostredníctvom našich poznávacích štruktúr.
Svet nie je daný
Kant uskutočnil tzv. „kopernikovský obrat“ vo filozofii poznania, tvrdiac, že svet nie je prosto daný; namiesto toho ho spoznávame "po našom", teda skrz optiku našich vlastných poznávacích štruktúr.
Pre Kanta je naše poznanie obmedzené na fenomény – teda veci, ako sa nám javia, formované našimi zmyslami a naším rozumom. Noumená (množné číslo od noumenon) sú "veci o sebe" – existujú nezávisle od nášho vnímania.
Vysvetlime si, čo je to fenomén a noumen na príklade
Uvažujem: "Na stole mám tri jablká, ktoré som včera kúpil v obchode."
Pozrime sa na túto vetu cez optiku Kantovho fenoménu a nouménu:
* Fenomén (Jav) je všetko, čo vieme o týchto jablkách, a to vďaka našim zmyslom a vrodeným štruktúram mysle (napríklad vnímame ich ako tri, v priestore, v čase, s určitou farbou a tvarom, a chápeme, že ich niekto kúpil). Jablká sa nám javia určitým spôsobom, a to je pre nás ich realita.
* Noumenon (Vec o sebe) by boli jablká samotné, v ich existencii nezávislej od akéhokoľvek ľudského vnímania.
Tento príklad ukazuje, ako Kant oddelil svet, aký zažívame (fenomény), od sveta, aký skutočne existuje (noumená). Toto rozlíšenie je kľúčové pre pochopenie jeho kritickej filozofie – ľudské poznanie je limitované, ale zároveň systematické v rámci fenoménov.
Kant a Boh
Kant tvrdil, že hoci existenciu Boha nemožno dokázať teoreticky, musíme v Boha veriť z praktického rozumu, aby sme mohli byť slobodní a morálni a dosiahnuť najvyššie dobro, teda súlad cnosti a šťastia. Táto viera je nevyhnutným postulátom praktickej filozofie a morálky. Boh, sloboda a nesmrteľnosť sú podľa Kanta idey, ktoré praktický rozum postuluje (predpokladá ) ako podmienky možnosti mravného konania a dosiahnutia najvyššieho dobra.
Odmietol tradičnú metafyziku ako vedu o bytí a poznaní nadzmyslových vecí, pretože takéto poznanie nie je možné dosiahnuť čistým rozumom bez skúsenosti. Už ju nevidel ako vedu o Božích veciach, ale presunul ich význam do praktickej oblasti – do morálky a praktického rozumu, kde idey ako Boh, sloboda či nesmrteľnosť slúžia ako regulatívne ideály, nie ako predmety teoretického poznania, čo malo významný dopad na rozdelenie úloh medzi filozofiou a teológiou v post-kantovskom myslení.
V Kritike praktického rozumu Kant zavádza postuláty praktického rozumu:
* Sloboda vôle: Na to, aby človek mohol byť morálny, musí mať slobodnú vôľu.
* Nesmrteľnosť duše: Pre dosiahnutie najvyššieho dobra (zladenie morálneho konania so šťastím) je potrebná nesmrteľnosť duše.
* Existencia Boha: Boh je potrebný ako garancia, že najvyššie dobro je vo svete dosiahnuteľné, a ako morálny zákonodarca a sudca.
Tieto postuláty nie sú dôkazmi existencie Boha alebo nesmrteľnosti duše v teoretickom zmysle, ale sú to nutné predpoklady morálnej praxe. Človek musí veriť v tieto veci, aby mohol zmysluplne žiť morálny život.
Záver
Kantova pozícia je preto najlepšie charakterizovaná ako transcendentálny idealizmus alebo kritický idealizmus. Je to skepticizmus voči metafyzickým nárokom na absolútne poznanie reality samej o sebe, ale zároveň je to potvrdenie objektivity a platnosti vedeckého poznania v rámci fenomenálneho sveta a zachovanie možnosti morálky a slobody.
Kant nehovorí: "Nevieme nič." Hovorí: "Vieme veľa o svete, ako sa nám javí, a to vďaka našim vlastným mentálnym štruktúram. Ale o tom, aký je svet za týmito štruktúrami, to už nevieme a ani nemôžeme vedieť." Kantova filozofia teda nebola len jednorazovým vrcholom, ale skôr štartovacím bodom pre mnohé ďalšie filozofické cesty. Jeho otázky o hraniciach ľudského poznania a o úlohe subjektu pri konštrukcii reality zostávajú aktuálne dodnes.
Kantova životná púť sa uzavrela v roku 1804, keď tento filozofický velikán naposledy vydýchol. Jeho posledné slová vraj zneli: „Je to dobré.“ Na náhrobku v Königsbergu je dodnes vyrytý jeho známy výrok, ktorý dokonale vystihuje jeho filozofiu a pohľad na svet: „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novou a rastúcou úctou, čím častejšie a stálejšie sa nimi premýšľanie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.
