Kto tu vtedy žil a čo to boli za ľudia? Vieme, že to boli Slovieni - Slovania, ktorým vládli ich vlastné kniežatá a to územie sa nazývalo Veľká Morava.
O týchto dávnych udalostiach sa dozvedáme zo spoľahlivých prameňov, ktorými sú životopisy sv. Cyrila a sv. Metoda napísané v staroslovanskom jazyku. Prvé dielo Život Konštantínov vzniklo medzi rokmi 874 a 880 a napísal ho z podnetu staršieho brata Metoda jeden z jeho žiakov. Druhým dielom je Život Metodov, ktorý bol napísaný krátko po jeho smrti ešte pred vyhnaním Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Obe tieto diela sú označované súhrnným názvom Panónske legendy.
Boli to pohnuté časy, ale povedzme si úprimne, dnešné nie sú? Ktovie ako budú o nich historici písať, alebo ináč sa opýtam, nebude o nich písať už len umelá inteligencia? Čo napíše o barbarskej ruskej vojne, voči svojim slovanským bratom Ukrajincom, o vysokej inflácii, a o nových voľbách, keď sa Slováci rozhodovali, či chcú mať demokraciu alebo autokraciu. Toľko sa toho odvtedy zmenilo a ľudia dookola opakujú tie isté chyby.
Vráťme sa ale v mysli späť, zastavme sa trochu a zamyslime sa nad tými udalosťami, k odkazu ktorých sa hlásime i my v preambule našej ústavy: My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy...
Napadlo mi, také prirovnanie k teórii chaosu, podľa ktorej konečný výsledok sa odvíja od veľkosti počiatočných podmienok nasledovaných nekonečným radom príčin a následkov. Teda neviem, či sa tá analógia sem hodí, alebo či aspoň trochu chápem teóriu chaosu, ale Edvard Lorenz (matematik zaoberajúci sa teóriou chaosu) v roku 1972 zverejnil štúdiu s názvom Predvídateľnosť: Môže trepot motýlích krídel v Brazílii spôsobiť tornádo v Texase?
Čo sa teda pre nás také veľké stalo v deviatom storočí, kto by predvídal až kam to povedie a kto tými krídlami zamával. Bol to knieža Rastislav, kto pochopil silu kresťanstva, bez podpory ktorého sa nemohol zaobísť žiadny veľký vladár. Na jeho dvore už pôsobili franskí biskupi, ale nemohol urobiť žiadne rozhodnutie, o ktorom by okamžite neboli informovaní jeho nepriatelia - bavorskí vladári. Aby obmedzil ich vplyv, rozhodol sa vytvoriť samostatné biskupstvo, či arcibiskupstvo, ktoré by bolo podriadené jemu a Rímu, ale pápež ho odmietol, nakoľko moc franských biskupov siahala až tam.
Preto sa vo svojej prezieravosti rozhodol, že sa obráti na východ, na Byzantskú ríšu. Na dvor ich cisára Michala III. vyslal teda posolstvo so žiadosťou: „vladyka... pošli nám biskupa a učiteľa“ a ďalej vyslanci oznamovali, že ich krajina sa „už odriekla pohanstva a drží sa kresťanského zákona“. Biskupa ako hlavu samostatnej veľkomoravskej cirkvi však byzantský cisár a jeho patriarcha Fotios vyslať nemohli, lebo v ich očiach nebola naša krajina na to pripravená, ale Fotios ako vtedajší „šéf“ byzantskej diplomacie pochopil význam posolstva a uvedomil si, že krajina potrebuje okrem náboženskej pomoci najmä pomoc kultúrnu. Poverili teda Konštantína, aby sa spolu s bratom Metodom ujali misie na Veľkú Moravu.
Boli to muži uznávaní a vysoko vzdelaní, pochádzajúci z mesta Solún (Thessaloniki), o ktorých cisár tvrdil, že „všetci hovoria slovanským jazykom“. Konštantín začal skúmať, či majú tamojší Slovania na Veľkej Morave písmo a keď zistil, že nie, tak prvou úlohou bolo, že sa pustil do práce na tvorbe abecedy, ktorá by dokázala vyjadriť fonetické zvláštnosti slovanského jazyka, čím vznikol nový výtvor, celkom iný od všetkých známych abecied. Veľké filologické a lingvistické nadanie Konštantína slávilo úspech a ako životopisec uvádza, „Boh osvietil“ múdreho Konštantína, ktorý v krátkom čase vytvoril prvé slovanské písmo - hlaholiku. Potom sa diplomatická misia Byzantskej ríše vybrala s početným sprievodom na Veľkú Moravu v roku 863. Solúnskych bratov privítal knieža Svätopluk, ktorému vtedy patril kniežací stolec v Nitre a dopravil ich na dvor Rastislava.
Hlaholika
Fascinuje ma príbeh Konštantína a Metoda, to ohromné evanjelizačné a kultúrne dielo, ktoré vykonali. Museli byť ohromne usilovní, keď do tohto nového staroslovanského písma preložili celú liturgiu, cirkevné texty, svetský zákonník, ale najmä evanjelium; do jazyka ľudu zrozumiteľného, ako sa píše v Proglase. Konštantínov Proglas je predslov k evanjeliu, ktorý prebásnil do modernej slovenčiny náš významný literárny vedec, básnik a prekladateľ PhDr. Viliam Turčány podľa doslovného prekladu významného jazykovedca Prof. Eugena Paulíniho. Je to veľbáseň súmerateľná s najdokonalejšími skladbami sveta, o ktorej sa Viliam Turčány vyjadril, že podobnú báseň nemohol mať nijaký európsky národ v deviatom storočí. Zaujímavá je i jeho ďalšia myšlienka, že Proglas je aj oslavou hlaholiky.
Začína týmto veršom:
Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí stalo sa.
Poznámka k siedmemu tisícročiu. Podľa Byzantíncov totiž uplynulo od stvorenia sveta po narodenie Krista 5 508 rokov a keď k tomu pripočítame 863 - rok príchodu vierozvestcov na Veľkú Moravu, tak dostávame 6 371 rokov, čiže siedme tisícročie.
Môj pokus zápisu slova Proglas v hlaholike:
Udalosti, ktoré nasledovali sú ako jeden dobrodružný napínavý thriller. Vierozvestcovia vykonali výnimočné nadľudské dielo, položili základy svojbytnej veľkomoravskej cirkvi, vychovali skupinu žiakov, ktorí potom, čo boli vyhnaní z Veľkej Moravy šírili kresťanstvo v tomto jazyku medzi ostatnými slovanskými národmi. Dali nám písmo - hlaloliku, bolo to vôbec prvé písmo v slovanskom jazyku, v celom slovanskom svete (neskôr sa z nej vyvinula cyrilika a azbuka), to je niečo úžasné a navyše sa staroslovenčina stala štvrtým liturgickým jazykom v západnej Európe. Len si to predstavme, popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. Dostali sme dar aký nemal žiadny z veľkých európskych národov.
Dielo sv. Cyrila a sv. Metoda bolo natoľko významné, že ich pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 1980 popri sv. Benediktovi za spolupatrónov Európy. Na to by sme mali byť právom hrdí.
Nebojím sa použiť slovo zázrak na vyjadrenie toho, že dnešní Slovania – Slováci stále obývajú toto územie, ktoré nazývame našou domovinou - Slovenskom. Od vpádov Avarov v 7. - 8. storočí, Maďarov v 10. storočí, Tatárov v 13. storočí, či Turkov v 16. - 17. storočí až po maďarizáciu na konci 19. storočia sme stále tu a nechystáme sa odísť. Vďačíme tomu sv. Cyrilovi a sv. Metodovi, ktorí zasiali do sŕdc Slovienov - Slovákov vieru, ktorá im pomohla prekonať všetky tie protivenstvá osudu.
