Zomrela, ale tých 70 dní plných utrpenia, ktoré jej láskavý a dobrý Boh pridal, je pre mňa ozaj veľkou záhadou. Nebol som pripravený, že zostanem a zostarnem sám, najmä potom, čo na konci dlhočizného tunela konečne zablikal plamienok nádeje. Ale potom, ako blesk z jasného neba prišla krutá realita a plamienok zhasol; zázrak sa nekonal. Bála si sa, chúďatko? Vedela si v tom okamihu, že si došla na koniec svojej cesty? Chcela si nám ešte niečo naposledy povedať? Keď som ťa videl na nemocničnom vozíku, uloženú v čiernom vaku, ovládol ma pocit bezmocnosti, zúfalstva a hlbokej ľútosti. To si si nezaslúžila. Bola si ešte taká teplučká! Videla si ma? V tej chvíli sa zrútil môj vesmír a uvedomil som si, že smrť je jedna bezcitná, chladná a nekompromisná beštia. Alebo žeby vykupiteľka? V tom prípade mala meškanie. Odvtedy ma trápia otázky: Čo mi tým chcel Boh povedať? Kde si, láska moja? Je ti tam dobre?
Hľadím na fotku spred niekoľkých rokov ako stojíš vedľa vianočného stromčeka, usmievaš sa a máš taký vyrovnaný, láskavý ale unavený (?) výraz v tvári. Vravím si: ach, ako by som ťa len rád objal! Zlatko, vianočné sviatky sú už za nami. Prežil som ich s deťmi a vnúčatkami. Aj som napiekol. Linecké, vanilkové rožky, makovníky a orechovníky z kysnutého cesta. Nie sú také ako tvoje, ale dal som do toho všetko. Vianoce bez teba boli smutné. Chýbala si nám. Chýbala mi tá atmosféra: ty si piekla, ja som mlel orechy a mak a z rádia sa ozývali vianočné melódie… Tie spomienky boli tento rok obzvlášť bolestivé.
Dočítal som knihu "O zármutku" od C.S. Lewisa, ktorú som dostal ako vianočný darček. Autor v nej opisuje svoje prežívanie smútku po strate manželky. Svoj žiaľ zaznamenával postupne, deň po dni a týždeň po týždni, až zaplnil stránky štyroch zápisníkov, ktoré sa neskôr stali základom knihy "A Grief Observed" (pod pseudonymom N.W. Clerk).
Lewis sa vo svojich úvahách často obracia k Bohu a kladie si otázky o jeho prítomnosti v ľudskom živote. Uvažuje nad tým, prečo cítime Božiu blízkosť, keď sa nám darí, a prečo je taký vzdialený a neochotný pomôcť, keď sa nám nedarí. Jeho vyjadrenia o bolesti, hneve a zúfalstve sú mi natoľko blízke, že mi vôbec nepríde prekvapujúce, keď v jednej chvíli nazve Boha "vesmírnym sadistom". On, taký kresťan. Postupne si však uvedomuje, že na niektoré otázky neexistujú jednotné odpovede. Prijíma neistotu a tajomstvo viery a to mu prináša určitý pokoj. Učí sa žiť s vedomím, že nie všetko musí byť pochopené a vysvetlené. Východisko a útechu nachádza v postupnom spracovaní svojho žiaľu, nejde teda o náhle „vyliečenie“, ale o dlhý a náročný proces, ktorý vedie k postupnému zmiereniu a nájdeniu nového zmyslu života.
Každý človek sa vyrovnáva so stratou a žiaľom inak. Neexistuje jeden jednotný postup, ktorý by platil pre všetkých. Niektorí ľudia cítia potrebu hovoriť o svojich pocitoch a zdieľať svoje skúsenosti s ostatnými, zatiaľ čo iní radšej prežívajú smútok v tichosti a nechcú o ňom verejne hovoriť.
Osobne ma však teší, keď vidím, že existujú ľudia, ktorí sa neboja otvorene postaviť svojmu žiaľu a úprimne hovoria o svojich pocitoch, myšlienkach a úvahách. Je povzbudzujúce vedieť, že nie sme v tom sami. Všetci sme súčasťou jedného ľudského spoločenstva a zdieľame podobné osudy. Skôr či neskôr si každý z nás prejde nejakou formou utrpenia a bolesti. Otvorenosť a zdieľanie týchto skúseností nám môže pomôcť cítiť sa menej osamelo a nájsť pochopenie a podporu u druhých.
Na záver by som Vám všetkým chcel zaželať len to najlepšie do nového roka. Nech je 2025 lepší ako ten minulý a nech Vás sprevádza šťastie. A samozrejme, nech Vám nechýba ani tradičné požehnanie C+M+B.
