Keď pociťujeme, že nemáme veľa radosti zo života, tak si ju urobme. Mal som kolegu, ktorý sa rád odmeňoval; týmto ho pozdravujem. Je na tom niečo, po dobre vykonanej práci zašiel do fajčiarne (miestnosť vo firme vyhradená na fajčenie) a tam si vychutnával cigaretku. Nechápte ma zle, nie je to reklama na fajčenie, ale blog. Len tak si blogujem a nemusím byť zakaždým spoločensky korektný.
Ja som v týchto dňoch chytil do rúk gitaru a trochu preludujem, brnkám si len tak pre radosť; aj manželkinu a vnúčat. Blíži sa čas vianoc a to ma zakaždým nakopne, tak poďme Frenkíí - Let it snow! Alebo Severní vítr. Manželka má najradšej Půlnoční a vnúčatká zas starú dobrú odrhávačku: tak by som si prial, aby som tak mal v Amerike veľký kapitál. To nie je moc vianočné. Človek potrebuje niečo na odreagovanie v týchto časoch, keď sa zovšadiaľ na nás valia negatívne správy. Zapálil som si vonnú tyčinku a čo na tom, že to škodí, hneď mám lepšiu náladu. A už ide Vianočná od Mira Žbirku a koledy: Poďme bratia do Betléma a Nesiem vám noviny. Hudba je medzinárodná, slobodná ako vtáci, nepozná hranice, či už tie pozemské alebo tie medzí ľuďmi. Ešteže ju máme, lebo život bez nej by bol veľmi, veľmi smutný.
Neviem či sa na Záhorí ešte stále praktizuje ten zvyk, že sa deťom pri návštevách dávajú nejaké tie peniažky. Spomenul som si na historku mojej bývalej kolegyne Manciky ešte z čias socíka, keď ju bol raz v nedeľu navštíviť jej veľavážený bratranec „ze Záhorá“ - tak 150 kg spolu so synčekom a ona ako starostlivá hostiteľka (mimochodom veľmi dobrá kuchárka) nechcela zostať v hanbe, tak upiekla mäsiská, ryžu, zemiaky, šalát, polievku s drobkami so zeleninkou, napiekla zákuskov a návštevu pohostila ako sa patrí. Ponúkla kávičkou, pivečkom a aj nejaké to tvrdô. Bratranec si zo dvakrát dierku na opasku povolil, aj synček bol spokojný, zákuskov sa najedol a aj kofolku vypil, no a keď prišiel čas odchodu, pekne sa poďakovali, rozlúčili a išli na zastávku autobusu, ktorá sa nachádzala kúsok od vchodu do ich paneláku a tam spolu s ďalšími ľuďmi čakali na autobus. Mancika vyšla na balkón, aby im ešte naposledy zamávala na cestu a v tom chlapček na plné ústa kričí: „Teto, a peníze ste mi nedali!“
Ľuďom vždy niečo chýba, chcú viac a viac. Mňa nevynímajúc, ako toť nedávno, keď som bol v Kauflande nakupovať sa ma pokladníčka spýtala, či nechcem stolný kalendár za jeden cent. Ja že áno a že aj dva a okamžite som sa začal smiať, keď som si uvedomil, že tá ponuka bola odmenou za nákup a mali sme s pokladníčkou krátku srandovnú chvíľku.
To ma privádza k slovám básnika: prečo v krátkom živote každý zhŕňa veľa?
Tak, či tak, dosť bolo filozofovania, beriem do rúk gitaru a idem: nesiem Vám noviny počúvajte...
Pozdravujem vás priatelia.
