„No ale dnes je to ešte dobré, zajtra pôjdem“, povedala si a vstala zo stoličky. Povedal som: „Jáj miláčik, musíš vydržať“ a veľmi som sa snažil , aby som nedal na sebe znať obavy. „Musím, ale ani ty to nebudeš mať ľahké“ a zadržiavajúc slzy si odkráčala von z kuchyne. Tak si ťa pamätám. Pobalila si si veci a odišla si 15. júla naposledy tými nenávidenými dverami. Ach, ako ich len nenávidím.
Och ako som len chcel, aby si žila! Sedemdesiat dní som sa trápil, ale čo to bolo voči tvojmu trápeniu. Po desiatich dňoch, keď si ešte vedela rozprávať si si slabým hláskom povzdychla: „Mne je tu tak dlho (!) a vravela si, že sa ti snívalo ako piješ vodu zo studne.“ To si ešte nevedela, že je to začiatok niečoho hrozného.
Diagnóza zlyhania srdiečka nás zastihla nepripravených. Išla si do nemocnice s malou dušičkou, ale s nádejou, že operácia dobre dopadne a vrátiš sa domov ku mne, k deťom a k vnúčatkám. Bolo to sedemdesiat dní bolesti a nádeje. Intubácia, tracheostómia, umelá pľúcna ventilácia, dialýzy, zápaly, odsávanie hlienov, všetko toto si trpezlivo a statočne znášala, lebo si veľmi chcela žiť. Komunikovala si ukazujúc na písmenká na tabuľke s abecedou. Navštevoval som ťa takmer každý deň, vlieval ti nádej, držal ťa za ruky a hladkal po tvári a vravel ako ťa veľmi milujem. Slzičky ti stekali po tvári a povedala si, že sa bojíš a ja som zadržiaval slzy a vravel, že si v dobrých rukách a keď sa dáš do poriadku, tak ťa budem obskakovať a hýčkať. Aj na spovedi som bol, čo ťa veľmi prekvapilo, druhýkrát v živote. V nedeľu som sedával na tvojom mieste v zapadnutom kúte kostola pri stene. Raz si sa spýtala, či píšem blogy, „ako by som mohol písať zlatko“, odvetil som. Pár dní pred smrťou si ma pohladila po tvári, napriek tomu, že si bola napojená na rôzne hadičky. Posledný týždeň na JIS-ke, kam ťa presunuli sme prvýkrát za celý ten dlhý čas pocítili nádej na zlepšenie, bola si odpojená od umelej pľúcnej ventilácie a dýchala si spontánne sama len za pomoci kyslíka a po pár dňoch ťa prepustili na oddelenie. No potom sa stalo niečo hrozné, na druhý deň na internom oddelení došlo nečakane k zástave tvojho srdiečka, zrovna na vizite, ešte sa im podarilo ťa oživiť, rýchlo ťa presunuli späť na ARO, tam sa ti druhýkrát zastavilo srdiečko, ale už sa im nepodarilo ťa oživiť a z nádeje sme sa prepadli do úplného zúfalstva a ty si naposledy vydýchla. Sama a opustená.
Čo ma najviac bolí, že posledné dni som ťa nemohol navštíviť kvôli môjmu ochoreniu kovidom a z obavy, aby som ťa nedajbože ešte aj nakazil. Počas toho dlhého obdobia som ťa navštevoval raz s deťmi a aj s tvojou sestrou a bratom, ale v tej najdôležitejšej chvíli nebol nikto pri tebe. Vidím ťa všade kam sa len pozriem. Ako sa staráš o kvietky, zalievaš ich dažďovou vodou, ako pečieš bábovky pre vnúčence, odpočívaš unavená na lavičke vo dvore, polievaš, či pretrhávaš mrkvu a petržlen, ako orechy rozbíjaš. Vidím ťa ako tlačíš nákupný vozík, či sa hráš s vnúčatkami, ako sa chystáš v nedeľu do kostola.
Slivky popadali, niečo sa zjedlo, niečo rozdalo, na lekvár už nezostali sily. Jablká doráňal ľadovec, ktorý ukončil tak potrebnú letnú búrku. Hrozno zozobali nebeské vtáky, niečo spapali vnúčence, ty si nemohla jesť a ja som mal tak stiahnutý žalúdok, že som len prežíval. Nebola si mi len manželkou, ale aj priateľkou, radkyňou, kritičkou, vychovávateľkou, spovedníkom, svedkom mojich úspechov a zlyhaní, strážkyňou rodinného kozubu, spriaznenou dušou, ty láskavá, veľmi skromná, starostlivá, dobrá, tichá, milujúca žena. Jedine ty si ma poznala takého akým naozaj som.
Tragédia vesmírneho rozmeru. Toho môjho. Vzácny život vyhasol pred cieľovou páskou, Bože ako som len chcel, aby si žila! Ty čistá duša. To ako si statočne bojovala o svoj život mi trhá srdce. Sedemdesiat dní bolesti a nádeje sa skončilo, som sám, už viem, čo zažívajú muži, ktorí prídu o svoje milované manželky. Pohreb si mala v preplnenom kostole v skutku dôstojný a nádherný v šatách, ktoré si mi ukázala, aj pán farár mal krásnu kázeň, okrem rodiny sa s tebou prišli rozlúčiť aj tvoji spolužiaci a polovica dediny, aj kar som ti vystrojil.
Keď dobré ženy umierajú, svet si s tým nerobí starosti, zem sa nezastaví a nezahalí do ticha, to iba naše doráňané srdcia plačú. Drahá, milovaná, neviem čo bude ďalej, vnúčatká sa hrali na pohreb. Lukáško povedal, že v hrobe sú iba babkine kosti. Maťko si povzdychol, že dedko Janko bude odteraz sám a kto bude piecť bábovku, Tamarka mi napísala nádherný list, priložila vrecúško čaju a nakreslila krásny obrázok...Dnes som bol v škôlke, kde mala Leuška akciu vyrezávania tekvice. Priniesol som tam tú tvoju, ktorú si vypestovala, pekne sme ju ozdobili, namiesto očí sme dali gaštany a namiesto nosa orechovú škrupinku a na hlavu konárik černice a šípky, čo som nám zvykol pridávať do čaju. Neviem, čo bude ďalej láska moja, ale musím to brať deň po dni. Sviečky na hrobe ti neprestávajú horieť, prezerám si naše rodinné fotografie a spomínam...
Spinkaj moja, spinkaj svoj večný sen a nech sa ti snívajú krásne sny... och milá moja, kto ma teraz uteší, keď mi bude smutno a kto pochváli. Pane zmiluj sa nad nami, Bože zmiluj sa. Nebolo ľahké ma milovať, ale ty si vo mne niečo videla. Vykopal som mrkvu a petržlen, čo si na jar vysiala, hoci je jeseň, ja mám v duši zimu. Kapustu treba naložiť do súdka, šípky na zimu pozbierať, cviklu uložiť do pivničky a všetky tie práce pred zimou.
Mohli sme ešte chvíľu spolu kráčať životom a navzájom sa podopierať, ale zlý osud bol proti. A pritom aké plány som mal, drevo do krbu mám nachystané a tak ako minulý rok som nás videl ako sedíme v obývačke, hľadíme do ohňa a ticho sa tešíme zo života keď svet, ten náš, je ešte v poriadku.
Srdiečko ti dotĺklo posledné tóny, plamienok ti zhasol a odišla si pokojná a vyrovnaná, svoju úlohu na tomto svete si splnila a zo mňa si urobila človeka, čo ťa stálo tiež veľa síl, už ťa nič nebolí, vzácny život vyhasol, sviečka dohorela, ale nie v mojom srdci, to nie, tam bude naďalej horieť pokiaľ budem žiť. Taký je život, taký je osud človeka po vyhnaní z raja. Otče náš, dokedy ešte budeme blúdiť týmto slzavým údolím. Veď ty si Láska.
