Po zverejnení výsledkov týchto volieb som si nevdojak spomenul na pamätné slová Miloša Jakeša - generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa, ktoré predniesol štyri mesiace pred nežnou revolúciou na neformálnom stretnutí komunistov, ktoré neboli určené širokej verejnosti:
„A proto je tak důležitá ta podpora zespodu. Aby my jsme mohli říct: Ne my si to přejem, to lid to žádá. My s tím souhlasíme, s tím lidem. A ne prostě, aby my jsme tam byli sami jak kůl v plotě a neměli jediného slova podpory.“
Ako dopadli komunisti vieme a už bohužiaľ vieme aj to ako dopadol slovenský ľud po týchto voľbách. Teda ten akože demokratický. No nevravel som vám? Čo som vás dostatočne nevaroval? Tak ako dopadli voľby?
Slovensko sa rozdelilo na pravicu, ľavicu a Smer. Pravica a ľavica si dávala po papuli, zatiaľ čo Smer si išiel svoj smer, ktorý ho doviedol do cieľa. Do víťazného. Šachová partia sa skončila. Smer hral s čiernymi figúrkami a vyhral. Zvyknite si. Zvyknime si.
Čo sa teda stalo? Nuž to, že liberálna demokracia prehrala. Ľud dal dole Matoviča a má Fica. Takže čo bude nasledovať? No v prvom rade budeme počuť, že skutky sa nestali, veď predsa vieme, že spravodlivosť je slepá, budeme mať vládu tvrdej ruky s proruským smerovaním a silný štát, nech už je to čokoľvek. To sa stalo. To si vyžiadal ľud, pre ktorý sa nič nezmení, tak ako ani pre mňa, naďalej budem penzistom, naďalej sa budem venovať záhrade a mojim vnúčatkám.
A budeme musieť počúvať štyri roky (?) Fica. A nielen počúvať. Ten nás spolu s Pellegrínim a Dankom nasmeruje na takú trajektóriu, že budeme „kukať“. A budú mať pokoj. A vrátia sa „naši ľudia“. A bude to trvať tak dlho, pokiaľ tento národ nezmúdrie.
