Nik netušil, odkiaľ sa vzal a ako je vôbec možné, že tam tak nehybne visí a ostáva. Pritom bolo dosť veterno, ale nápis sa ani nepohol, akoby ho tam držala nejaká záhadná sila. Ľudia hľadeli na oblohu a začali medzi sebou diskutovať o význame toho slova. Jedna mladá mamička vravela: „Veď je to jasné, láska je cit k môjmu dieťatku.“ Starý manželský pár sa zhodol na definícii, že je to vzťah dvoch ľudí, ktorí spolu vydržali v manželstve 50 rokov. Jeden fičúr prišiel s názorom, že to je vtedy, keď sa miluje s dievčaťom. A tak medzi sebou debatovali a každý mal svoju pravdu.
Dozvedel som sa, že na vysokom kopci nad dedinou žije pustovník, tak som sa vybral za ním zistiť, čo si on o tom myslí. Kým som sa tam hore vyškriabal strmými cestičkami, bol už večer, ale na oblohe stále svietil ten nápis. Pustovník sedel na pni v tvare stoličky a niečo varil na malej piecke.
Kým si moje oči postupne zvykali na šero miestnosti, zmocnil sa ma zvláštny, až znepokojujúci pocit. Akoby v prítmí jeho skromného príbytku sedel ešte niekto alebo niečo, čo nebolo z tohto sveta. No ale na to, čo som zbadal v rohu miestnosti, som nebol pripravený. Ostal som taký ohromený a paralyzovaný, až som stuhol – presne tak, ako človek stuhne, keď uvidí mimozemšťana. Lebo presne to to bolo – mimozemšťan. Všetky chlpy na tele sa mi zježili ako mačke pred veľkým, zlým psom. Akoby som stál pred zlým čarodejníkom a čakal, že sa stane niečo strašné.
Pustovník ma chytil za rameno a z jeho tváre som vyčítal, že sa niet čoho báť. Koktavým hlasom mu vravím: „Mi-mi-mi-mi...“
„Áno, nie je to odtiaľto,“ odvetil pustovník, „ale nemusíš sa báť. Prečo si prišiel?“
„Prečo? Pre ten nápis.“
„Jaj, ten tam dal tento tu a už mu dlhšie vysvetľujem, čo to vlastne znamená.“
„A čo si mu povedal?“ pýtam sa zvedavo.
„Najskôr som bol prekvapený, že nepozná základný princíp, ktorý drží vesmír pohromade, aby sa nerozpadol do ničoty. On však ani brvou nepohol – no, ako vidíš, nemá brvy, je to len taká tmavá entita.“
„A ako s ním komunikuješ?“
„Neviem, ako to robí, ale rozumie mi. Všimol som si, že keď niečo pochopí, mierne sa rozžiari.“
„A prečo prišiel práve za tebou?“ krútim hlavou. „Veď máme toľko múdrych vedcov. Tí by mu ľahko vysvetlili, že láska je len neurobiologický program, ktorý manipuluje naším správaním pomocou hormónov, aby sme dosiahli presne to, čo od nás evolúcia očakáva.“
„A čo ja viem?“ usmial sa pustovník. „Možno aj nejakých navštívil a taja to, aby nevyvolali paniku.“
„No dobre, a čo ďalej si mu povedal?“ pýtam sa.
„Najskôr som začal tým, čo to tá láska vlastne je. Že je ako záchranné koleso, ktoré drží človeka na hladine v mori chaosu, protirečení a absurdity života. Jediné iracionálne, čo dáva zmysel. Všetko ostatné sa mení, zlyháva, končí, ale ona zostáva. Povedal som mu, že láska má mnoho podôb, nehľadá svoj prospech, nepočíta krivdy, je trpezlivá a všetko znáša. Že človek plače, keď ju získa, a rovnako, keď ju stratí. Že je to tisíc malých rozhodnutí, ktoré nikto nevníma ako rozhodnutia. Len sa dejú. Ako keď sa stará mama stará o vnučku, pretože dcéra musí chodiť do práce, alebo keď otec robí nadčasy, aby mohol synovi zaplatiť výlet do školy v prírode.“
„A rozumel ti?“
„Nie vždy, len sem-tam trochu zablikal. Potom som pokračoval tým, kde všade by ju mohol nájsť. Že je tam, keď matka v bolestiach porodí svoje dieťa a prvýkrát ho drží v náručí. Aj tam, kde si dvaja ľudia hľadia do očí a vedia, že sú si súdení. Je i v okamžitom rozhodnutí človeka, ktorý neváha skočiť do vody, aby zachránil topiaceho sa, ktorého vôbec nepozná.
Povedal som mu, že láska je aj tam, keď dcérka natrhá kytičku poľných kvietkov v jarku pri ceste a prinesie ju svojej mamičke. Alebo keď rodičia sledujú jej vystúpenie na besiedke, ako tancuje a nožičkami prepletá v bielych pančucháčoch. Keď žena vstane skoro ráno a pripraví svojmu mužovi desiatu do práce, hoci by nemusela. Keď sa on konečne vzdá svojich nerestí, aby zachránil rodinu. Keď žena príde do mužovej práce a pýta sa, či tam ešte pracuje, lebo sa pohádali a on týždeň nebol doma.
Je i tam, keď otec s roztvorenou náručou pobáda svojho synčeka, aby k nemu prvýkrát vykročil a on to urobí so zmesou strachu a dôvery, že keď spadne, on ho chytí. Keď matka nakojí svoje dieťa a otec ho drží v náručí a čaká, kým si odgrgne. Keď sa dedko s vnučkou hrajú na psíkov, pokolenačky chodia okolo stola, a keď za každým rohom na seba narazia, povedia „hav-hav“ a smejú sa ako malé deti. Láska je i v bolesti, keď muž drží za ruku svoju umierajúcu ženu a vraví jej „milujem ťa“, a je i vo zvuku zeme padajúcej na veko rakvy, keď ju ukladajú do hrobu. Je v tichu, v pohľadoch a spomienkach. Láska nikdy nezanikne. Počas mojho rozprávania v ňom svetlo blikalo a pohasínalo, a prekvapilo ma, keď sa ma zrazu spýtal: „Prečo to ľudia robia a čo z toho majú?“ Odpovedal som mu: „Nič z toho nemajú, len sa s ňou necítia takí sami.““
Pustovník sa odmlčal a priložil na oheň.
„A čo robí ten mimozemšťan teraz?“ spýtal som sa ticho.
„Neviem, ale zdá sa mi, akoby nad tým uvažoval, ak sa to tak dá povedať,“ odvetil pustovník a potľapkal ma po pleci, akoby chcel odľahčiť tú vážnu chvíľu. „Poď, dáme si polievku, určite si vyhladol, ja už toho mám tiež dosť. Sadni si, porozprávame sa, povieš mi niečo o sebe.“
Strach zo mňa pomaly opadával, hoci prítomnosť tej bytosti v tieni bola stále hmatateľná. Rozprávali sme sa o mojom putovaní, o tom, aký zvláštny je svet tam dole, no oči mi neustále blúdili k tej tmavej siluete.
A potom sa to stalo. Uprostred mojej nedokončenej vety sa tá bytosť zrazu rozžiarila a zaliala svetlom každý kútik miestnosti. Svetlo bolo také intenzívne, že som musel odvrátiť zrak von na nočnú oblohu. Písmená na nebi sa začali jemne chvieť. Už neboli nehybné. Nápis „láska“ sa pomaly začal rozpadať na tisíce drobných, svetielkujúcich iskier, ktoré ako tichý letný dážď pršali dole na krajinu – na strechy domov, do korún stromov a do sŕdc ľudí, ktorí pod tou oblohou práve zaspávali.
Svetlo náhle zhaslo. Keď si moje oči opäť privykli na prítmie a pustovník hodil na oheň ďalšie poleno, roh miestnosti bol prázdny. Bytosť zmizla.
„Už pochopila,“ zašepkal pustovník a do tváre sa mu vrátil unavený, no hlboký úsmev. „Už vie, čo drží náš svet pohromade.“
Pozrel som sa von oknom. Obloha bola čistá, nápis bol preč. Pustovník mlčky hľadel pred seba. V mysli sa mi rojilo mnoho otázok... no jedna predsa len prevládala. Ktovie, odkiaľ vlastne prišiel?
