Česko-Slovensko zaniklo 31. decembra 1992 a úderom polnoci vznikli dva samostatné štáty. V Čechách zavládol skôr smútok ako radosť. Česi neoslavovali, lebo oni vnímali Československo ako svoj český štát a rozdelením sa im zmenšil. Prišli takmer o 40% územia a o 5 miliónov obyvateľov. Václav Havel vyhlásil, že: „Zánikom Československa sa zmenšil horizont našej vlasti.“ Naopak Slovensko jasalo, konečne sa zavŕšil emancipačný proces slovenského národa a získali sme samostatnosť.
Rozdelenie spoločného štátu prebehlo pokojne, kultúrne a ozaj bezprecedentným spôsobom, ktoré je aj po rokoch zdrojom inšpirácie pre podobné prípady.
Slováci získali averziu z neustáleho dohadovania sa o usporiadaní federácie a zatúžili po samostatnom štáte. Oslavy z námestia SNP v Bratislave boli búrlivé, síce som tam osobne nebol, ale vlastný štát som vnímal s veľkými očakávaniami, trochu i s obavami, ako sa nám podarí v krátkom čase ustanoviť všetky tie inštitúcie, ktoré boli dovtedy v Prahe. Majetkové vyrovnanie nedopadlo pre nás dobre, ale čo už, tak to býva s rozvodmi.
Naše dva bratské národy, boli veľmi úzko zviazané hospodársky ako aj rôznymi pracovnými, rodinnými a inými väzbami. Bolo zvykom, že mladí Slováci dostávali povolávacie rozkazy do Čiech a Česi narukovali na Slovensko. Ja sám som si odkrútil druhý rok v Lešanoch neďaleko Prahy. Aj v našej rozvetvenej rodine máme úzke väzby na Čechy, keďže moji bratia mali mamu Češku. Moja mama bola na polovicu Maďarka a na polovicu Ruska, ktorá pochádzala až niekde zo Semipalatinska. To je guláš, čo? Ako je to možné? Kto chce, môže si to prečítať v niektorých mojich skorších blogoch, ale v skratke je to preto, že máme spoločného otca, ale vychádzame spolu fantasticky. Kiež by to tak bolo i vo Vyšehrade.
Veľkým problémom bola nerovnaká štruktúra hospodárstva. Neustále sme sa obviňovali, kto na koho dopláca. Na Slovensku bol prevažne ťažký zbrojársky priemysel a v Čechách sa vyrábali výrobky s vyššou pridanou hodnotou. Pokiaľ môžem hovoriť za seba, tak mi prekážal ten pragocentrizmus. A ešte mi prekážal ten ich neustály naratív o zlatých českých ručičkách. Po osamostatnení sme mali omnoho horšiu štartovaciu pozíciu, všetko sme museli budovať od základov, na rozdiel od Čechov, ktorí si ponechali prakticky všetky inštitúcie, ktoré iba premenovali. Niektorých našich ľudí, ktorým vadí zdôrazňovanie "slovenského národného", by som chcel upriamiť na Čechov, pozrite sa, akí sú to národovci.
Spomínam si na jednu príhodu ako sa ma jedna pani na centrálnom trhovisku v Bratislave pýtala, že "kde tady prodávají české kuřata". Akoby tie ich by mali byť nejaké lepšie ako naše slovenské. Keď prídu Česi na Slovensko, alebo tu i dlhodobo žijú, tak si zachovávajú svoju reč. Ani za nič nebudú hovoriť po Slovensky, česť výnimkám, na rozdiel od Slovákov, ktorí akonáhle prekročia hranice, tak začnú "mluvit"; zas česť výnimkám.
Česi sa k nám správali ako starší brat k mladšiemu. Mentorovanie staršieho brata bolo spočiatku aj namieste lebo Slováci neboli na takom stupni vývoja a za to im patrí veľká vďaka. Ale mladší brat dospel a vyrástol z nohavíc, už sa chcel osamostatniť a robiť si veci po svojom. Myslím, že to napokon i starší brat uznal.
Naše vzťahy sú teraz na vynikajúcej úrovni, sme na jednej lodi spolu s ďalšími civilizovanými európskymi štátmi. Na stožiari veje vlajka EÚ na ktorej sú i naše hviezdičky. Bol to zvláštny rozvod, rozviedli sme sa, aby sme sa nakoniec spojili na pôde Európskej únie. V poslednom čase počúvam z každej strany, aj z tohto média samý pesimizmus a nedostatok sebavedomia. Ale sloboda bolí, milí spoluobčania a záleží len na nás ako budeme žiť, tak si vyhrňme rukávy a prestaňme sa bičovať ako tu nič na rozdiel od Čechov nefunguje a nenechajme sa ohlupovať sladkými rečičkami smerohlasu, fašistov a piatou kolónou, ako by to tu dali do poriadku, a ako by nás doviedli do zeme zasľúbenej, ale začnime už konečne používať rozum a cit.
