Putin nemrzne v zákopoch, pekne z teplúčka vydáva rozkazy, burcuje, vyznamenáva a vyzýva k odvahe a k hrdinstvu svojich chrabrých vojakov, zväčša úbohých, chudobných mužíkov z gubernií, kde líšky dávajú dobrú noc, kde sa po šírych pláňach plazí beznádej, ktorú utápajú v alkohole, a kde je služba v armáde jediným východiskom a spásou.
Rusko, rozdelená krajina, kde bohatí oligarchovia, zbohatlíci a sprostí mafiáni ovešaní zlatom vystavujú na obdiv pred celým svetom svoj majetok, ako keď sa „sedláci“, ktorí keď prídu do mesta a k peniazom producírujú v sprievode botoxových vychudnutých kačičiek, ale tá „sedláckosť“ im trčí z čižiem a nevedia sa jej zbaviť žiadnymi voňavkami, ľudia bez vkusu, vyspávajúci opicu v opere po prechlastanej a prehýrenej noci.
Na druhej strane vidíme obraz typického ruského vojaka: väzňa z kolónie, Dagestanca, Tuvijca, či Buriata lúčiaceho sa s manželkou niekde v Ulan-Ude slovami: „Pôjdem, podpísal som kontrakt, dobre platia, pol roka vydržím a pošlem ti peniaze, splatíme pôžičky a možno ti donesiem aj nejaký darček, ak sa mi pošťastí zabiť a okradnúť nejakých Ukrajincov.“ No a tá manželka, či frajerka ho odprevádza so slovami: „Budem sa tešiť a počula som, že tam majú aj pekné záchodové misy.“
A do celej tej absurdity sa z ruských televíznych kanálov valí bahno z úst Solovjova a jemu podobných propagandistických, za peniaze zapredaných svíň o tom, ako sú Rusi stvorení k vojne a k zabíjaniu. Potom zájde do jednej z vychýrených moskovských reštaurácií, dá si kaviár a šampanské a po vydarenom dni strávi noc s nejakou šľapkou. Spomínate si ako vravel Putin na jednom z inscenovaných stretnutí s matkami padlých ruských vojakov, že „vaši synovia nezahynuli nadarmo, veď toľko je dopravných nehôd, kde mohli umrieť, alebo krajinu sužuje alkoholizmus a vaši synovia sa mohli prechlastať k smrti, takto zahynuli ako hrdinovia, česť ich pamiatke“.
U nás zase ten náš megapremiér, za ktorého sa každý slušný človek musí hanbiť najprv vystupuje s povinnou jazdou pred svojimi fanúšikmi plamennými rečami o tom, že v Kyjeve nie je vojna, ale radšej tam nejde, lebo čo keby mu náhodou spadol na hlavu granát a potom v predklone prdelkuje všetkým tým, ktorým predtým nadával. A dodávam, že s jeho typickým sileným - šialeným úškrnom ako keď vravel Kiskovi, že on nikam neodchádza alebo aj včera na stretnutí s ukrajinským premiérom Denysom Šmyhalom v Užhorode. Neviete, už niekto pomenoval ten jeho úškľabok, ktorý naznačuje úsmev? Ak nie, tak ho navrhujem pomenovať „ficiak“.
Ale čo to vidím, ktože to zavolal Stoltenbergovi? Aké prekvapenie. Orbán, Viktor, a že nič nebráni, aby maďarský parlament ratifikoval vstup Švédska do NATO. Ó môj zlatučký, akí sme len všetci prekvapkaní. Psíček, celý čas štekal, ale doštekal!
Aj to je obraz týchto dní.
