Kde je Fico nevedno, jeho stopy prikryl sibírsky sneh, jedno je ale isté: svet je o jedného mierového aktivistu chudobnejší a o jednu záhadu bohatší. Ktovie, či sa niekedy dozvieme, čo sa mu stalo. Ale aspoň nám dal príbeh, o ktorom sa bude ešte dlho hovoriť.
Príliš optimistický začiatok(?): „No, tak toto mi teda nevyšlo. Ale aspoň sme sa pri tom zabavili, nie?“
V Rusku existujú dva druhy ľudí: tí, ktorí hovoria o mieri, a tí, ktorí sú už v gulagu. Tu žiaľ optimizmus nehľadajte a ani v ďalších odsekoch.
Stretol sa Sergej Lavrov s Jurajom Blanárom na najvyššej úrovni hotela v tureckej Antalyi. Na úvod si vymenili národné symboly; Ďuro dal Sergejovi valašku a Sergej mu na oplátku podaroval kalašnikov a päť zásobníkov.
„Potreboval by som s vami prebrať dôležitú záležitosť. Ide o mier,“ začal Sergej Ribbentropovič vážnym tónom. „Ako iste viete, naša špeciálna vojenská operácia na Ukrajine sa blíži k úspešnému koncu. A my, ako mierumilovná krajina, chceme tento mier rozšíriť aj do ostatných kútov sveta. Ďurko, prosím, prestaňte sa vrtieť, veď tu nie ste na výsluchu, ale na mierových rokovaniach!“ Ďurko, inžinier a ozajstný diplomat sa začervenal a sklopil zrak. „Prepáčte“ zamrmlal. „Ale je to hrozne nepohodlná stolička.“ „To je preto, že ste na nesprávnej strane,“ povedal Sergej s úsmevom na tvári. „Skúste si sadnúť na túto stranu. Táto stolička je oveľa pohodlnejšia. A navyše, z tejto strany máte lepší výhľad na mapu.“ Ďurko sa posadil na druhú stranu stola a s úľavou si vzdychol. „Áno, máte pravdu,“ povedal. „Táto stolička je oveľa lepšia.“ „Tak a teraz sa môžeme pustiť do rokovaní,“ pokračoval Sergej: „Uvidíme, či sa nám podarí dosiahnuť mier.“ „Áno, ďakujem,“ zamrmlal Ďuri. „Už sa nevieme dočkať, kedy konečne nastane mier.“ „Sme radi, že zdieľate naše nadšenie,“ poznamenal Sergej. „A preto by sme radi, keby sa Slovensko pridalo k našim mierovým snahám. Môžete nám napríklad pomôcť s demilitarizáciou Ukrajiny a s odstránením nacistického režimu v Kyjeve, čo vy na to...“
Tu to žiaľ končí, to je všetko čo preniklo na verejnosť, o zvyšku môžeme len špekulovať.
„Ako sa opovážite zamietať môj geniálny zákon?!“, rozhorčoval sa Fico pred sudcami ústavného súdu. „Ja som predsa šéf, ja viem, čo je pre ľudí dobré! A ak mi to zamietnete, tak vám odvolám predsedu!“
Andrej Danko, oberajúc čerešne spod blúzky svojej frajerky si takto zauvažoval: Rusko nie je agresorom a v prípade môjho zvolenia by som bol prezidentom koalície, teda Smeru, Hlasu a SNS. No opačný tábor by som počúval.
Ministerka kultúry Šimkovičová dala preveriť petíciu za jej odvolanie a došla k záveru, že bola zmanipulovaná, lebo ju nepodpísalo 180 000 ľudí, ale iba o pár tisíc menej. Čo tým chcela povedať nevedno.
Pellegrini, ozaj kde je? Údajne chodí po regiónoch, naposledy navštívil farmára Pištu a debatovali o ...O čom to debatovali(?), to už neviem.
Šutaj Eštok v rámci boja proti nelegálnej migrácii poslal do Štúrova k mostu Márie Valérie jednotku rýchleho nasadenia v počte troch mužov, aby odstrašili prevádzačov. „Tadiaľto neprejdú!“, vyhlásil.
Dokonca už aj Richard Raši, napriek svojmu vzdelaniu, podľahol v televíznej relácii Na telo trápnej smeráckej mantre o „pozeraní sa na všetky štyri svetové strany“. Týmto sa potvrdilo, že masové šialenstvo tejto vlády dosiahlo vrchol.
Alebo, žeby ešte nie?
