"Preto muž opustí svojho otca i matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom." Tak to začalo, ale už je koniec. Mohli sme sa rozlúčiť milovaná, povedať si krásne slová, čo pre seba znamenáme, odpustiť si všetky staré krivdy, spolu si poplakať, ale to sa nestalo, veď predsa stále bola nádej. Mohol som ťa držať za ruku pri tvojej poslednej ceste, cítiť teplo tvojej dlane a vravieť ti milujem ťa, ale to sa tiež nestalo. Odišla si sama, opustená, bez rozlúčky, potom, čo si minula posledné zvyšky síl; po 70 dňoch trápenia a dvoch resuscitáciách. Bola si ako vzduch, ktorý som dýchal a je to už 206 dní, čo lapám po dychu.
S prichádzajúcou Veľkou nocou som sa pustil do umývania okien, rúry a mikrovlnky. Neviem, či ma zhora sleduješ, ale ak áno, musí to byť pre teba poriadne prekvapenie, možno až satisfakcia, keďže ako vieš takéto domáce práce som v živote robil len párkrát – dalo by sa to spočítať na prstoch jednej ruky. Vidíš, čo si spôsobila, teraz je všetko na mojich pleciach.
Vyčítam si, že som ťa mal viac šetriť. Pravdou ale je, že si ma nechcela pustiť do kuchyne. "Muži majú byť vonku," zvykla si vravieť. Teraz už aj periem, upratujem, varím - nič zložité a myslím na teba. Ako si ma držala pri zemi a veľakrát zachránila pred zlým rozhodnutím. Ako si sa vzorne starala o rodinu. Ako si plánovala...
Bola si múdra, nadmieru skromná, praktická a opatrná žena, len tak si nikomu nenaletela. Tvoj odchod vyryl hlboké kaňony do mojej duše. Doznel tvoj hlas. Muž bez ženy je iba polovičný človek, vravia vdovci a je to pravda. Všetko sa zmenilo, je to nová etapa môjho života. Nič nie je smutnejšie a desivejšie ako smrť milovaného človeka. Je to posledný, chýbajúci dielik v skladačke nášho života. Až potom je obraz kompletný.
Spomenul som si, láska, ako sa ti snáď desať dní pred svadbou vyhodil ten nešťastný opar na hornej pere. Chcela si sa ho zbaviť čo najrýchlejšie, tak ti náš kolega, ktorý choval včely, poradil, aby si si to potrela propolisom. No, ako sa ukázalo, nebol to najlepší nápad. Namiesto urýchlenia hojenia sa ten opar tak rozrástol, až sa ti pera takmer nosa dotýkala. Bola si z toho úplne zúfalá, hanbila si sa, a tvoja sestra sa ma uštipačne opýtala: "Takúto si chceš zobrať?" Ja som ťa objal a povedal: "Jasné, presne takúto chcem."
Dlho som hľadal slovo, ktorým by som opísal môj pocit pri pohľade na teba, ležiacu na nemocničnom vozíku, potom, čo tvoja duša opustila telo. Smrť nie je len koniec fyzickej existencie, je to prechod do neznáma, je to ticho, ktoré kričí, je to prázdnota, ktorá sa nedá vyplniť. V mysli sa mi vynárajú slová jedného filozofa, že o čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať. A predsa sa tu pokúšam vyjadriť nevyjadriteľné. Slová sú len tieňom skutočnosti, sú ako tiene na stene jaskyne, ktoré nám ukazujú len časť obrazu.
Tvoja blízkosť, to bol domov, pokoj, bezpečie a pocit, že veci fungujú, ako majú. Bola si tichá, mierna (i keď nie vždy), bola si mojím pevným bodom v chaose sveta. Tvoja duša bola pre mňa požehnaním. Tragický pocit života ma spaľuje od dňa keď si naposledy vydýchla. Opustila si nás a tak si chcela žiť! Ešte sa mi nedarí reálne zhodnotiť naše manželstvo, prevládajúci pocit je veľká bolesť zo straty, šok, výčitky svedomia a ľútosť nad tvojim trápením.
Bola si taká statočná, vychovala si dve deti a z časti i mňa, tešila si sa z piatich vnúčat, ale už si nevládala ďalej, tvoj čas sa naplnil. Perniciózna anémia, diabetes, operácia srdca, to sa už nedalo ustáť. Vážil som si ťa aj pre tvoju úprimnosť, nebolo v tebe pretvárky. V burácajúcom tichu samoty sa strácam v spomienkach, ktoré ma viac bolia ako hrejú a hľadám odpovede na otázky, ktoré neprichádzajú.
Ach Terinka, ako ma len bolíš. Náš spoločný život tu na zemi sa skončil. Bola si praktická, starostlivá a dobrá žena; môj prístav. O svojich pocitoch si nehovorila. Bola si prísne vychovaná a taká obetavá, chcela si mať len slušnú rodinu, žiť a pomáhať. Nebol som pripravený, že to budem ja, kto bude bilancovať náš spoločný život, odsúdený sám kráčať životom. Viem, že sa nevrátiš a ani by som nechcel, aby si znova trpela ako Eurydika, ale čo by som za to dal, keby som ťa tak mohol ešte raz objať a pevne držať v náručí.
Pred pár dňami sa mi prisnil s tebou veľmi zvláštny sen. Bola si živá, prechádzali sme sa a rozprávali, bol som šťastný. Stretli sme jedného suseda, ten sa vychvaľoval, ako mu to ide a že mladí predávajú aj v Dubaji, ale tam zarábajú iba 15 tisic. Na stene som videl zavesenú mapu sveta s ich filiálkami. Pomyslel som si, nech len zarábajú, ja mám živú Terinku. Potom sme išli po ulici, asi ako keby po Dunajskej ulici v Bratislave a zamestnankyne, keď ťa videli, ale to bola jedna akoby nejaká pohrebná služba alebo notár a druhá firma - niečo s ľadom sa čudovali, že ako je to možné, že Terka žije, veď umrela a potom jedna druhej vraví, ale veď je to "rúmster". Ty, keď si to počula, tak si si uvedomila, že niečo s tebou nie je v poriadku, trochu si sa zarazila, očervenela v tvári a povedala "nech" a na to som sa zobudil. Či ten sen mal nejaký hlbší význam, to nechám na iných, pre mňa bolo najdôležitejšie, že som mohol byť aspoň na krátku chvíľu opäť s tebou.
Terka, bola si mi dobrou manželkou a mal som veľké šťastie, že nás pánboh dal dohromady, ty moja malá silná žena. Dobrý boj si bojovala, beh si dokončila... dúfam, že si na dobrom mieste, láska. Na inom nezáleží, len na tom jedinom, aby si tam bola šťastná. Z rádia znejú jemné melódie, Freddie Mercury práve spieva "Show Must Go On" a asi mi niečo spadlo do oka. Tak teda nech ten život ide ďalej, ale vedz láska moja, že ty si nezomrela a pokiaľ budem žiť, zostaneš jeho dôležitou súčasťou.
