Kiež by som ťa toľko nemiloval, nemusel som teraz kráčať strastiplnou cestou zanechávajúc za sebou explózie pocitov bolesti, smútku, straty, samoty, skľúčenosti, zmaru, trápenia, seba obviňovania a spomienok na celý náš spoločný život.
Bojím sa vianočných sviatkov, dnes je to už 71. deň, čo si nenávratne odišla do večnosti, láska moja. Keď si predstavím, ako som ti v tomto adventnom období hral na gitare koledy, vonná tyčinka horela, ty si piekla medovníčky a domčeky z medovníkového cesta, zdobila si ich bielou sladkou polevou z vyšľahaných vaječných bielkov a v dome vládlo očakávanie príchodu Spasiteľa, tak sa moje srdce rozbíja na tisíce kúskov.
Tie časy sú bohužiaľ už nenávratne preč. Už nikdy nebudeme spoločne vyberať vianočný stromček, už si spolu nesadneme k štedrovečernému stolu, ty už nezazvoníš na zvonček, už sa spolu nepomodlíme, nezaspievame si koledy a už sa spolu nebudeme tešiť z radosti vnúčatiek pri rozbaľovaní darčekov. Tomu je koniec. Má pravdu Voltaire, keď vraví, že sme všetci na tomto svete ako vojnoví zajatci odsúdení na smrť, ktorí sa pred popravou ešte chvíľku na lúke radujú?
Uvedomujem si, že toto obdobie by malo byť najmä pre nás kresťanov radostné, ale odpustite kráčam slzavým údolím a musím riešiť dedičské konanie, náhrobok a podobne. Míny mi vybuchujú pod nohami a uvedomujem si, že je čas prestrihnúť pupočnú šnúru, ktorá nás spájala 42 rokov, len sa mi to akosi nedarí.
Bola si úžasná, vedela si ma motivovať. Či už to bola nejaká moja nie veľmi vydarená polička, alebo obloženie stien v kuchyni, nezabudla si ma pochváliť. To múdre a milujúce ženy robia. Ja už by som to aj nahradil niečím moderným, ale ty nie, veď to Janko urobil. Odložila si si všetky veci, čo si dostala, žiadnu si nevyhodila. Vedela si sa tešiť z maličkostí, to som na tebe obdivoval. Ešte aj ten lístok z koncertu v kostole svatého Salvátora v Prahe, ktorý sa ti tak páčil som našiel medzi tvojimi vecami. Och, ty nanajvýš skromná, dobrá žena.
Umývam pohár z ktorého zvyknem piť čaj, jeden z troch ktoré sa nám zachovali a napadá mi, že neviem odkiaľ ich máme a míny vybuchujú jedna za druhou. Terinka moja, chúďatko, ty by si vedela odkiaľ, na takéto veci si bola expertka. Do toho znejú vianočné melódie a uvedomujem si, že nie som dobrý spoločník na rozhovor a priznávam, že sa bojím všetkého, čo budem v budúcnosti robiť po prvý raz bez teba.
Miloval som ťa takú aká si bola. Ach, aká si len bola vnútorne krásna! Dobrá duša, ty obetavá a skromná žena, hrdinka v úzadí, strážkyňa rodinného kozuba, ktorá ma vždy podporovala a vychovávala. Pohľad na fotografie rozložené na stole, zoradené od tej, keď si bola ešte len dieťa, potom dospievajúce dievča, cez krásnu zrelú ženu až po fotografie zachycujúce celý náš spoločný život vyvolávajú kanonádu explózií.
Na prvej návšteve v nemocnici po operácii srdiečka som sa nahol nad tvoju posteľ, aby si ma lepšie počula a povedal som ti, že sa za teba modlím, na čo si mi slabým hláskom povedala: "Dúfam, že sa polepšíš." Tá veta mi utkvela v pamäti, stále si ma chcela naprávať a ja som si vo svojej pýche myslel, že som už predsa polepšený; som ti verný, abstinujem vyše 30 rokov, starám sa o dom, záhradu i o rodinu, peniaze ti dávam do posledného haliera a nemíňam ich na hlúposti. Ale stále to nestačí, stále je čo naprávať. Tvoje slová ma neprestávajú dojímať. Je to odkaz. Aj keď si bojovala o život, stále si myslela na mňa a na to, aby som bol lepším človekom.
Po odchode do penzie som bol tak zamestnaný sám sebou, pohrúžený vo svojom svete, že som si nevšimol, že ti niečo chýba. Odpusť mi láska, odpusť, že som sa ti viac nevenoval. Zaoberal som sa sám sebou, zatiaľ čo ty si potrebovala viac mojej pozornosti. Ja blbec som nechápal, myslel som si, že teraz už konečne v penzii môžeme byť tak trochu sebci a venovať sa sebe, svojim koníčkom, na ktoré nebol počas nášho produktívneho života čas, alebo len tak oddychovať, ale ty si musela ísť naplno až do konca. Povinnosť a obeta.
Tvoj odchod do večnosti ma totálne vykoľajil z dráhy, opona sa zatiahla, zostalo ticho a nezodpovedaná otázka; prečo, prečo tak skoro a prečo teraz, keď si mala žať úrodu za dobre vykonanú celoživotnú prácu. Rodina smúti a v tomto čase, keď by som mal byť ich oporou a utešiteľom, sa umáram vlastnou sebeckou bolesťou. Cez svoje utrpenie si vošla do svetla a veru na jar ma ani len vo sne nenapadlo, že ti namiesto sviečok na adventnom venci budem páliť sviečky na hrobe.
Hľadím na drevený kríž na ktorom je tvoje meno a vravím si: Bože, tak toto som nechcel vidieť! Hľadím na drevený kríž a napadá mi, že keď som bol mladý, obliekol som sa a šiel som kam som chcel, ale nastane čas a niekto iný ma oblečie a pôjdem tam, kam nebudem chcieť ísť a uvažujem o večnosti.
Hľadím na drevený kríž na ktorom je tvoje meno a vrúcne si želám: Bože, zmiluj sa a vezmi ju do svojho kráľovstva, veď ty si Láska! Hľadím na drevený kríž a vravím si: Bože, aké som mal šťastie!
Drahá milovaná, cez víkend tu boli deti a vnúčatká, hrali sa vonku na dvore a v záhrade šantili, bábovka nebola, tak som jednu kúpil, ale nebolo to ono, inokedy sa zjedli dve, teraz sotva polovica z tejto. Náš vnúčik Maťko - štvorročný filozof, si takto zaspomínal: "Mne sa tá babka veľmi páčila, veľmi... robila bábovku, mafiny a palacinky."
Zlatko, verím, že si v nebi, veď kto iný by sa tam už len mal dostať, ak nie ty. V mojich očiach si bola svätica, i keď niekedy - ozaj vzácne aj čertica. Premýšľam o tebe, o Bohu, o živote večnom, o vzkriesení tela, veď vieš: viera, nádej a láska. Tá ktorá sa práve znovu rodí...
