Žili raz Adam a Eva v malej dedinke, kde ešte stále rastú smutné vŕby a kde sa vlnia žírne lány obilia a kukurice. Boli to milí a pracovití ľudia, ktorí vychovávali svoje deti, aby sa z nich stali dobrí ľudia, no neustále ich trápili otázky: čo je to dobro, čo zlo a prečo sa dobré veci stávajú zlým ľuďom a naopak?
„Veríš v Boha?“ spýtala sa raz Eva Adama, zatiaľ čo sledovali, ako slnko zapadá za obzor. „Verím,“ odpovedal Adam. „Ale aký je to Boh? Dobrý, alebo zlý?“ „Každá naša predstava o Bohu je mylná,“ zamyslel sa Adam. „Svätý Augustín vraví, že ak si myslíš, že si niečo pochopil, tak to nie je Boh. My nevieme ani len to, čo znamená existovať v prípade Boha. Keď si mám vybrať pred predstavou akéhosi vesmírneho sadistu, alebo láskavého a dobrého otca, tak si volím to druhé.“
Keďže tie otázky zostávali bez odpovedí, tak sa jedného dňa rozhodli vyhľadať múdreho starca, o ktorom počuli, že žije v pustovni na vrchole vysokej hory. Starček ich privítal s úsmevom a pozorne si ich vypočul.
„Predstavte si, že žijete v zrkadlovom labyrinte,“ začal starček. „Všetko, čo vidíte, je odrazom toho, čo je vo vás. Ak vidíte svet ako temné miesto, je to preto, že v sebe nosíte tieň. Ak vidíte svet ako krásne miesto, je to preto, že ste plní svetla.“
Adam a Eva boli zmätení. „Ale ako sa môžeme zbaviť toho tieňa?“ opýtala sa Eva.
„Tieňa sa nemôžete zbaviť,“ odpovedal starček. Môžete sa však naučiť milovať seba samých, aj s tými tieňmi, ktoré v sebe nosíte. A keď sa naučíte milovať samých seba, naučíte sa milovať aj ostatných.“
Adam a Eva sa vrátili domov a premýšľali nad slovami múdreho starčeka. Pochopili, že dobro a zlo nie sú dve oddelené sily, ale dve strany tej istej mince. Že každý z nás má v sebe potenciál konať dobro aj zlo, a že to, čo si vyberieme, formuje náš svet.
Odvtedy sa Adam a Eva snažili žiť v súlade so svojim svedomím a v duši mali pokoj. Snažili sa byť lepšími ľuďmi a šíriť okolo seba dobro. A hoci nikdy úplne nepochopili Boha, vedeli jedno: že dobro vždy zvíťazí nad zlom, ak mu dáme šancu.
Adam a Eva žila šťastne až do chvíle, kedy Eva nečakane ochorela a zomrela. Smútok zahalil Adama ako hustá hmla. Strata jeho milovanej ženy ho zanechala úplne zdrveného. Vo svojom žiali sa začal ešte intenzívnejšie zaoberať otázkami o zmysle života, smrti a existencii Boha.
Hľadal odpovede všade, kde sa dalo. Navštívil múdrych starcov, študoval bibliu a staré knihy, modlil sa a prosil Boha o odpoveď. No čím viac hľadal, tým viac sa mu zdalo, že odpovede sa mu vyhýbajú. Začal pochybovať o všetkom v čo doteraz veril. Čo ak Boh vôbec neexistuje? Čo ak je smrť koncom všetkého?
V zúfalstve sa rozhodol vydať sa na púť. Túžil nájsť miesto, kde by mohol byť sám so svojimi myšlienkami, nájsť odpovede a pokoj v duši. Cestoval cez hory a údolia, stretával rôznych ľudí rôznych vierovyznaní a počúval ich príbehy. No nikto mu nevedel dať odpoveď na jeho otázky, ktoré by ho uspokojovali.
Jedného dňa sa ocitol na brehu veľkého mora. Pozrel sa na nekonečnú vodnú hladinu a cítil sa tak malý a bezmocný. V tej chvíli sa mu akoby vo sne zjavila vízia Evy. Usmievala sa naňho a povedala: „Nehľadaj ma, Adam. Som v tebe. Som vo všetkom, čo ťa obklopuje.“
Adam pocítil hlboký pokoj. Uvedomil si, že Boh nie je niekde vonku, ale že je v nás. Že láska, ktorú cítil k Eve, je odrazom božej lásky. A že smrť nie je koncom, ale len jeho premenou. S týmto poznaním sa vrátil domov. Aj keď mu Eva stále chýbala, našiel v sebe silu žiť ďalej. Vedel, že sa s ňou opäť stretne, ale nie v tomto svete.
A tak Adam strávil zvyšok svojho života tým, že pomáhal druhým a šíril lásku a dobro. Keď sa naplnil aj Adamov čas, tak sa pobral z tohto sveta za svojou milovanou, no jeho odkaz žije ďalej ako večná iskrička nádeje.
