Možno vás to prekvapí, ale keď sa pozriete na nočnú oblohu niekde ďaleko od svetelného smogu miest, môžete napočítat okrem štyroch planét našej slnečnej sústavy približne 3000 hviezd patriacich do našej galaxie.
Našu hviezdu voláme Slnko. To, čo tam hore svieti – tie malé bodky na oblohe – sú obrovské žeravé slnká rôznych veľkostí, svietivostí a vzdialeností od nás. Vidíme ich, pretože vyžarujú viditeľné svetlo, ktoré dopadá na našu sietnicu a cez očné nervy putuje do nášho mozgu, ktorý to spracúva ako obraz hviezdnej oblohy.
Myšlienkový experiment: Naša slnečná sústava v mierke
Keďže obrázky a modely Slnečnej sústavy pre školské účely nás vedú k nesprávnym predstavám, zmenšime si ju do ľudsky predstaviteľnej mierky so Slnkom v strede okolo ktorého obieha osem planét (áno, vážení plochozemci, toto je už dokázané). Dokonca tam niekde v diaľke môže byť aj deviata, ale to sa ešte len „uvidí", alebo aj nie. Predpokladajme, že Slnko bude mať priemer jedného metra. Čo myslíte, ako ďaleko by sa nachádzali jednotlivé planéty od takéhoto slnka a aká by bola ich veľkosť?
Nebudem vás napínať: Zem by bola taká malá modrá lesklá hlinená guľôčka o priemere 9 mm, s ktorou sme sa ako deti zvykli vonku hrávať a bola by od vás vzdialená 107 m. Len si to predstavte! Toto sú skutočné rozmery a nie tie obrázky v učebniciach. Treba si uvedomiť, že nie je možné znázorniť dve veci – rozmery planét a vzdialenosti medzi nimi voči Slnku – v správnej mierke na jednom obrázku. Taký by sa nezmestil do učebnice.
Takto by to vyzeralo v mierke (približné údaje):
| Planéta | Priemer | Vzdialenosť |
| Merkúr | guľôčka 3,5 mm | 42 m |
| Venuša | guľôčka 8,7 mm | 78 m |
| Zem | guľôčka 9,1 mm | 107 m |
| Mars | guľôčka 4,8 mm | 164 m |
| Jupiter | loptička 10,2 cm | 559 m |
| Saturn | loptička 8,6 cm | 1028 m |
| Urán | pingpongová loptička 3,7 cm | 2058 m |
| Neptún | pingpongová loptička 3,6 cm | 3242 m |
Vesmírna prázdnota
Podľa súčasného vedeckého poznania je vesmír pravdepodobne nekonečný (alebo aspoň oveľa väčší, než dokážeme pozorovať). Obsahuje miliardy galaxií, hviezd a planét, vzdialenosti medzi nimi sú obrovské. Napríklad vzdialenosť medzi našou Slnečnou sústavou a najbližšou hviezdou, Proxima Centauri, je približne 4,24 svetelného roka. To znamená, že svetlo, ktoré k nám prichádza, cestuje od tejto hviezdy viac ako štyri roky. Vlastne sa pozeráme do minulosti – tá hviezda tam v skutočnosti možno už neexistuje.
A vzdialenosti medzi galaxiami sú ešte oveľa väčšie. Naša galaxia - Mliečna dráha je od najbližšej veľkej galaxie, Andromédy, vzdialená približne 2,5 milióna svetelných rokov. To znamená, že svetlo, ktoré práve vidíme, vyrazilo na cestu v čase, keď na Zemi neexistoval moderný človek – Homo sapiens.
A pýtate sa, čo je medzi tým? Nič, len prázdnota a ticho. Také hlboké ticho, aké si na Zemi nedokážeme ani len predstaviť, pretože tu vždy niečo šumí, bzučí alebo dýcha. Vo vesmíre sa zvuk nemá ako šíriť, takže tam je absolútne, desivé ticho. Väčšina priestoru medzi hviezdami a galaxiami je vyplnená len veľmi riedkym plynom (predovšetkým vodíkom), prachom a kozmickým žiarením. Vedeli ste, že hustota týchto častíc je extrémne nízka? Napríklad v medzihviezdnom priestore je to len niekoľko atómov na kubický centimeter. V bežnej reči môžeme hovoriť o vákuu, ale takom extrémnom, ktoré je redšie ako akékoľvek umelo vytvorené vákuum v laboratóriu.
Medzi hviezdami a galaxiami sú tak obrovské vzdialenosti, že aj svetlo, ktoré cestuje neuveriteľnou rýchlosťou (300 tisíc kilometrov za sekundu), potrebuje milióny, ba až miliardy rokov, aby ich prekonalo. Ak by ste leteli vesmírom, väčšinu času by ste nevideli vôbec nič. Len čiernu, prázdnu temnotu, kde sa sem tam objaví vzdialená iskierka svetla – iná hviezda alebo celá galaxia – ale tie sú tak ďaleko, že vyzerajú ako jediné zrnko prachu.
Teraz, keď viete, že vo vesmíre je len prázdnota, tak aký máte z toho pocit? Douglas Adams to výstižne popísal: "Vesmír je veľký. Naozaj veľký. Nedokážete si predstaviť, aký je úžasne, neuveriteľne, ohromujúco veľký." Treba dodať, že aj prázdny. A nikto tam okrem nás nie je.
Kde sú všetci?
Napriek desaťročiam intenzívneho hľadania veda na nič neprišla. Žiadny náznak, ani len najmenší dôkaz mimozemského života. Projekt SETI (Search for Extraterrestrial Intelligence) od svojho vzniku v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nedosiahol žiadny významný objav. Radioteleskopy zachytávajú len kozmický šum. Sondami skúmame planéty a mesiace našej slnečnej sústavy - Mars, Európa, Enceladus - ale všade len mŕtve skaly a ľad.
Tisíce potvrdených exoplanét v obývateľných zónach vzdialených hviezd zostávajú nemé. Ani jeden signál, ani jedna anomália, ktorá by naznačovala prítomnosť technologickej civilizácie. Vesmír je ako obrovské prázdne divadlo, kde sa hrá predstavenie len na jednom mieste - na našej malej modrej planétke.
Možno je to aj dobre. Stephen Hawking nás pred kontaktom s mimozemšťanmi varoval. Porovnával ho s príchodom Kolumba do Ameriky - pre pôvodných obyvateľov to nedopadlo príliš dobre. "Ak nás mimozemšťania navštívia," hovoril, "výsledok by bol podobný tomu, keď Kolumbus pristál v Amerike, čo pre pôvodných Američanov nedopadlo veľmi dobre."
Možno je tá vesmírna prázdnota naším ochranným štítom. Možno sme chránení obrovskými vzdialenosťami, ktoré robia akýkoľvek kontakt prakticky nemožným. Alebo možno sme skutočne sami - jediná iskierka vedomia v nekonečnom oceáne temnoty a ticha.
A ak je to tak, potom je naša zodpovednosť ešte väčšia. Sme možno jedinými svedkami krásy vesmíru, jedinými, ktorí dokážu obdivovať hviezdnu oblohu a klásť si otázky o našom mieste v tom všetkom. V tom prípade musíme chrániť nielen seba, ale aj túto výnimočnú planétu - náš jediný domov v nekonečnej prázdnote.
