Čo sa týka našich rozhodnutí po skončení základnej deväťročnej školy, u mňa to bolo tak, že rodičia mi nechali voľnú ruku. Starší brat sa mi snažil pomôcť v rozhodovaní, zapísal celú stranu zoznamom povolaní, ktorý sme si prešli bod po bode a vysvetlil mi, čo ktoré obnáša, ale nevedel som si vybrať, čo by som chcel v živote robiť. S kamarátom sme o tom tiež veľakrát hovorili, ale k ničomu sme nedospeli. Nakoniec to vyriešil jeho otec, ktorý rozhodol, že pôjde na priemyslovku, a tak som išiel s ním. Prijímacie skúšky prebehli na Fajnorovom nábreží. Obaja sme boli prijatí, on tam pokračoval a ja som v roku 1971 nastúpil do prvého ročníka na Palisádach, pretože priestory na Kvačalovej ešte neboli dokončené; tam sme sa presťahovali v nasledujúcom roku. Triednou učiteľkou nám bola skvelá pani profesorka Hubacseková.
To, že život na strednej škole bude iný ako na základnej, som zistil hneď v prvom ročníku, keď som narazil na takmer neprekonateľnú stenu menom matematika, na ktorej sedel staručký a nekompromisný profesor Dubec – chlapík bez štipky zľutovania, ktorý nás griloval celý rok. Moje známky zo 14 predmetov na konci prvého ročníka: od výborný po dobrý a bum - jedna dostatočná. Áno, dostatočná! To bolo radosti. Pýtate sa, prečo som sa z toho tešil? Lebo tá dostatočná bola ako malý zázrak pre moju nervovú sústavu. Keď som to teraz spomenul spolužiakovi Slávovi, tak mi hovorí: "Nič si z toho nerob, mne dal na polročnom vysvedčení štvorku a potom ma naša triedna učiteľka prihlásila na bratislavskú matematickú olympiádu, ktorú som vyhral."
Pán profesor nám mnohým dal zabrať. Jeho fúzy žili vlastným životom a keď sa pri vašej odpovedi začali nebezpečne chvieť, vedeli ste, že je zle. Spomínam si na prihodu, ako som stál pri tabuli, potil sa, ako keby som práve bežal maratón, keď pán profesor povedal: "Tak, Škerko, dokážte nám rovnobežnosť dvoch priamok." To bola tak absurdná úloha, ktorá ma doslova prikovala k zemi (na moju obranu, zabudol povedať, že v Euklidovskej geometrii - hahaha). Očami som blúdil po triede, kde sa mi spolužiaci snažili pomôcť a po chvíli, ktorá trvala večnosť som počul: "Sadnite si, píšem vám nedostatočnú!" Keď som sa zvalil do lavice, tak som si okamžite začal v hlave rátať priemer známok. Koľká že to už bola nedostatočná? Takže získať dostatočné znalosti podľa profesora Dubca na konci roka mi pripadalo ako odmena.
Ešte aj teraz, keď vidím dve rovnobežné čiary na ceste, prebehne mi mráz po chrbte a počujem jeho hlas: "Sadnite si..." Ale myslel to s nami dobre a patrí mu za to vďaka, pretože neskôr som už z matematiky mával len "dobré" výsledky.
Ešteže máme taký zdatný organizačný výbor, ktorý zvládol pripraviť toto stretnutie "na najvyššej úrovni", veď sa nie nadarmo hovorí, že najviac zaneprázdnení sú dôchodcovia . Takže Tonko, Janko, Slávo a Ľudo, vďaka vám.
Pred školou sa nás zišlo štrnásť. Niektorí sa ospravedlnili, s inými sme stratili kontakt a, žiaľ, niektorí už nie sú medzi nami. Ale Štefan z Kanady – klobúk dole, asi mu došla javorová šťava, tak si prišiel po spomienky.
Stretli sme sa s pani riaditeľkou Ing. Huliakovou, ktorá nás srdečne privítala, prijemne prekvapená, že sa bývalí absolventi stretávajú v takom hojnom počte aj po 50 rokoch od maturity. S ľútosťou konštatovala, že na škole už nepôsobí nikto z učiteľov, ktorí nás učili a s ktorými by sme si mohli zaspomínať. Nečudo, veď aj my už predsa máme svoje roky. Prezreli sme si našu bývalú triedu a areál školy. Pani riaditeľka nám priblížila aktuálnu situáciu v školstve, najmä nedostatok pedagogických pracovníkov, a poprosila nás, že by bola rada, ak by sme jej mohli niekoho odporučiť. Takže milí záujemcovia, hláste sa u pani riaditeľky; škola vás potrebuje. Zástupca riaditeľky pre praktickú výchovu, pán Ing. Galandák, nám ukázal dielne a priestory, kde si študenti pripravujú autá na STK a na súťaže.
Za našich čias sme chodili na praktickú výchovu na "Fajnorku", kde boli plne vybavené dielne. V kováčskej dielni sme sa učili kovať a vyrábať rôzne predmety; klince a podobne. Dostali sme kus železa, ktorý sme rozpálili v ohni a na kovadline sme do neho búšili kladivom, až kým z neho nevznikol hotový výrobok. Vo zváračskej dielni sme sa učili zvárať plynom a oblúkom rôzne typy zvarov; tupé, kútové a podobne. V stolárskej dielni sme hobľovali, rašpľovali a učili sa čapovať (nie pivo), robiť rôzne druhy spojov od tých jednoduchých až po rybinové a podobne. V zámočníckej dielni nás postavili k ponku a vo zveráku sme rezali, šmyrgľovali a na obrábacich strojoch sme sa učili sústružiť, frézovať, hobľovať. Na Kvačalke sme mali navyše ešte aj meraciu dielňu. Skvelou príležitosťou bolo, že sme si mohli priamo na škole urobiť vodičské preukazy skupín A, B a C.
Čo sa týka štúdia, treba si uvedomiť, že my sme sa ešte učili z kníh. Nebol internet, žiadne kalkulačky, počítače ani iné výdobytky modernej techniky. Všetko pekne na papieri a s pomocou logaritmického pravítka. Učili sme sa o pružnosti a pevnosti materiálov, o výrobe ocele, konštrukcii rôznych mechanizmov a spaľovacích motorov, robili sme rôzne výpočty, učili sa ekonómiu, ale aj láske k jazykom a literatúre na hodinách slovenčiny, ruštiny a angličtiny.
Niektoré predmety sme fakt neznášali. Deskriptívna geometria nám dala zabrať a technické kreslenie bolo za trest. Hodiny strávené rysovaním detailov a zostáv na pauzovací papier tušom, vyťahovátkom a lievikovým perom, boli hotovou nočnou morou. Neraz som pri tom sedel až do polnoci a keď sa nepodarila hrúbka čiar, čo bolo takmer pravidlom, keď som musel opravovať a vyškrabávať žiletkou, tak aj dlhšie. Jednoducho, des. Iróniou osudu sa stalo, že som sa neskôr päť rokov živil ako konštruktér. Na druhej strane niektoré predmety boli fakt pekné, ako nohy pani profesorky, ktorá nás učila elektrotechniku.
Spomenul som si na lyžiarsky zájazd do Vrátnej doliny a ako som "zlyžoval" horu Chleb. Bola pravá Londýnska hmla, hore sme sa vyviezli lanovkou a dolu sme postupne s inštruktorkou zlyžovali vždy o pár desiatok metrov a čakalo sa na posledného. Môžete trikrát hádať, kto to bol. Zakaždým som sa vynoril z hmly a zrútil som sa im tam k nohám. Zatáčky mi robili problém. Takto som zlyžoval ten kopec. Paľo, škoda, že si neprišiel, radi by sme ťa videli. Pamätáš si, ako sme išli spolu dvoj-sedačkovou lanovkou hore na Príslop, či na Grúň (už si nepamätám)? Nikdy nezabudnem, ako si ma tvojou hádzanárskou postavou vytláčal do strany, veru, mal som čo robiť, aby som to ustál. Hore som mal takú svalovicu, že sa mi odnechcelo lyžovať.
Milan, ty si sa zas vedel pri tabuli tak zaťať, bol si ako Winnetou, náčelník Apačov. Toľko sme sa nasmiali, pamätáš, ako sme spievali: "A teda sem čašu daj, vina mi lej až po kraj a pi a hraj a pi a hraj zo zábavy, zo zábavy..." Milan vie o čo ide, ale pre vysvetlenie, to som pochytil na jednej filmovačke, kde som účinkoval v komparze. A s Ferom sme sa toľko nasmiali a nabláznili, že sme si takmer neuvedomili, že ideme k maturitám. Pingpong na školskej lavici cez prestávku, jáj toľko toho je...a pamätáte si, ako nám kontrolovali dĺžku vlasov? Vlasy mohli byť dlhé na dva "drgy", ktoré predstavovali dva prsty od temena hlavy. Profesor Drgoň to orlím zrakom sledoval a prísne kontroloval. Kto mal viac ako dva drgy - šup k holičovi.
Spomienky sa vynárajú, veľa z nich už odvial čas, každý z nás prešiel životom dlhú cestu, na ktorú nás pripravil kolektív Strednej priemyselnej školy na Kvačalovej ulici. Vďaka Vám. A záverom mi dovoľte za nás - prvých absolventov v histórii školy, poďakovať pani riaditeľke za umožnenie stretnutia popriať škole a súčasnému pedagogickému kolektívu mnoho úspechov a dostatok trpezlivosti pri práci s dnešnou mládežou.
P.S.
Stretnutie o rok, pripravte si historky a dúfam, že sa stretneme minimálne v takomto počte. Prajem Vám veľa zdravia a ešte jedna poznámočka pre organizátorov: nerobme posedenie v pube počas majstrovstiev sveta v hokeji, lebo koľkokrát nebolo počuť ani slovo, sice sme sa naučili odčítať z pier, ale aj tak.
Veľa štastia a dovidenia!
