Počúvam Chopinovo Nocturno No. 1 v B mol a v duchu ťa vidím ako varíš, ako chodíš, ako sa staráš o rodinu, deti, vnúčence, ako plánuješ, ako robíš v záhrade, ako polievaš svoje kvetinky, ale aj ako odpočívaš unavená...
Gladioly ti vkladám do vázy k tvojmu obrázku a predstavujem si prekvapenie v tvojich očiach: „To si vážne ty vypestoval?“ "Áno ja, pre teba, miláčik"
Tvoje odchádzanie z tohto sveta formovania duší počas tych neznesiteľne dlhých 70 dní utrpenia ma totálne zdeptalo a mal som čo robiť, aby som sa z toho ako tak vyhrabal. Počas uplynulého roka som prešiel všetkými tými fázami, od prvotného zdesenia a šoku, hlbokého smútku, hnevu, nasledovaného nekonečnými úvahami typu "čo keby som...", "mal som...", "prečo..." cez hľadanie vinníka, ktorého som mnohokrát našiel v zrkadle, až po pokánie za všetko, čo som urobil, či neurobil, povedal, či nepovedal alebo nestihol.
O život si bojovala celé leto a umrela si s príchodom jesene. Tvoj svetrík je prehodený cez operadlo stoličky, stále tam, kde si ho nechala. Tak rád som s tebou žil, láska. Jedno viem celkom isto, ty moja nanajvýš skromná, milujúca, ale aj praktická žena, a síce, že by si nechcela, aby som sa umáral : "Staraj sa o rodinu," by si povedala.
Pohľad na gitaru opretú o stenu vo mne oživuje spomienky na chvíle, keď som pre teba hral a ty si spokojná, že som pri tebe, počúvala. Tomu je koniec. Mala si rada Abbu, Věru Špinarovú, Nedvědovcov, ale aj Eda Sheerana, ty moja malá romantička. A spominam... Aj na to, ako si mala vo zvyku prezrádzať pointu mojich historiek ešte pred ich dokončením, alebo na tie šibalské ohníky, ktoré ti hrali v očiach, keď si ma upozornila na moje "veľkolepé" narodenie, vo chvíľach, keď mi ego chcelo niekam uletieť. „Vieš, ten klystír nestihli,“ hovorievala si so smiechom. Mne ako malému rebelovi, sa nechcelo čakať na nejaké klystíry a iné formality. Asi som si už vtedy povedal: „Idem von, svet ma volá!“ A tak som vyrazil... no, ako to povedať... nie práve voňavý ako kvetinka. Žeby som už vtedy podvedome tušil: "Ak je toto štart, tak aký bude zvyšok?"
Koho budem teraz trápiť otázkami o zmysle života? Bola si môj kompas, moja kritička, môj anjel. Toľko si ma toho naučila: že po sprchovani treba urobiť po sebe poriadok, že ráno treba vybrať maslo z chladničky, že najprv povinnosť a až potom zábava a veľa veľa iného.
Spomenul som si na naše rande - scénku akoby vystrihnutú z romantického filmu. Mala si prísť ku mne domov, ale zmeškala si autobus a ja som si myslel, že už neprídeš, tak som si zašiel na pivo. Ty si ale prišla ďalším autobusom a keď si ma doma nenašla, tak si ma celá nešťastná išla hľadať do mesta, no a práve vtedy sme na seba narazili na rohu našej ulice. Od úľavy ti slzičky vyhŕkli, objal som ťa a srdce mi stislo... Mala si na sebe tie zelené kvetinkové šaty.
Boli sme ako oheň a voda. Ja oheň, ty voda. Koľko je prejavov ohňa a vody, toľko bolo odtieňov nášho vzťahu. Boli časy, keď som horel rôznymi nápadmi, plánmi, túžbami či ilúziami, a nebyť tvojho pokoja, nežnej trpezlivosti a lásky, čo ma vždy ukotvila, zhorel by som na popol. Ty si bola tou vodou, čo dávala tomu ohňu zmysel a tvar. Taká skromná, šetrná, láskavá, so silným zmyslom pre povinnosť. Chcela si ma "polepšiť" - brala si to ako svoje životné poslanie a musím uznať, že sa ti z toho aj niečo podarilo, ale nakoniec si ma prijala takého, aký som. Ja som ťa zas prekvapoval, možno až príliš často. Ale zatiaľ čo som ja do tvojho života prinášal prekvapenia a nečakané zvraty, ty si ho plnila pokojom a stabilitou.
Rozprávky zvyknú končiť slovami: "A žili šťastne, až kým nepomreli." Ale keby to znamenalo, že ďalších 42 rokov prežívali presne také isté pocity ako v čase zamilovanosti, bolo by to nereálne, nie? Žili sme, ako sme vedeli. Čo povedať - nech Láska súdi nás. Život je ako jeden deň...ráno si dáš kávu, niečo porobíš, niečo zažiješ, a potom príde večer a ty si vravíš: „No, bolo to celkom fajn, však?“ Lenže niekedy ten večer príde priskoro, tichúčko ako smrť, bez pozvánky, ako bolesť , ktorá ti zastaví dych a človek, ktorého máš nadovšetko rád nastupuje do vlaku č.68, bez kufra, bez lístka, bez možnosti vystúpiť. Ty si však doň nenastúpila bez boja. Možno si nebola tá, čo vyhráva vo veľkých bitkách, ale to, ako si odišla z tohto sveta po operácii srdiečka a potom, čo ťa dvakrát resuscitovali, bolo poslednou ukážkou tvojej nezdolnej sily, ktorú si mala celý život - ty moja malá veľká žena.
Je prekvapivé ako rýchlo a nečakane sa môžu veci zvrtnúť akoby lusknutim prsta. Žiadne varovanie typu: "Pripravte sa, na hlavné nástupište príde vlak vtedy a vtedy". Namiesto toho zrazu stojíš na peróne a uvedomíš si, že v ňom odchádza tá najdôležitejšia časť tvojho sveta, ktorá sa už nikdy nevráti. Nezostalo ti nič, len prázdne nástupište a ozvena jeho odchodu. Nevedel som sa rozlúčiť. Nebolo mi to dané. Zostal som tu len so spomienkami na nás, ktoré už nikdy nebudú mať pokračovanie.
Pamätáš sa, keď som mal raz tak trochu "pod čapicou", ako som ti povedal, že keby som bol indiánom, tak by ma volali "Ten čo hľadí za obzor"? Viem, bolo to trúfalé . Vlak č. 68 sa pohol a zmizol v diaľke za obzorom a ja neviem kam ťa odviezol, len dúfam, že na dobré miesto, lebo ty si to zaslúžiš. Ešteže si si prezieravo vzala so sebou aj kus mojej duše, takto sme navždy kvantovo previazaní.
Chuderka, keby si vedela čo všetko tu o nás prezrádzam, tak by si mi povedala: "Ty nie si normálny!" , ale je to vlastne jedno. Všetci sme na jednej lodi a každý má svoje spomienky, radosti i bolesti a svoje príbehy. Toľko ti toho mám čo povedať. Mala si vidieť Leušku - prváčku, ako si šťastne a hrdo vykračovala do školy s taškou väčšou ako ona. Tami s Lukim postúpili o stupienok vyššie a malkáči - ešte škôlkari tiež. Anjeli máčajú v inguste perá a dátum nevieme dnes ani včera. Môj vlak ešte nedorazil, ktovie kde všade má zastávky a koho naberá. Život sa akosi zrýchľuje. Vlak odváža starých i mladých, spravodlivých i nespravodlivých. Dni ubiehajú v rytme klopkajúcich kolies tratá, tratá..., tak mi tam prosím priprav miesto.
Kým doznie Nocturno, vedz láska, že ťa nikto tak nemiloval ako ja a dúfam že sa raz stretneme, keď príde môj vlak a ja ti poviem: „Vieš, zlatko, ten trávnik je pokosený, maslo je vonku, žil som ako som vedel a zmysel života? Ten si mi dala ty.“
Opäť sa hlási jeseň. Mal som pri sebe anjela. Odletel.
