Dôvod prečo sa Róbert Fico dištancuje od Ukrajiny rečami, že čo my s nimi máme spoločné je ten, že mu Majdan pripomína jeho vlastné smutné obdobie v novembri roku 1989, keď u nás padol komunizmus. Celý jeho dovtedajší život sa zrútil. Bože toľko úsilia, čo vynaložil na slušne rozbehnutú kariéru zameranú na život v komunizme, vstup do KSČ a tu zrazu blesk z jasného neba a všetko bolo fuč. Veru, veľmi dobre si to všimol, i keď vraví opak. Ale to sme si už všimli, že u neho je vždy opak pravdou.
Po počiatočnom šoku sa rýchlo spamätal a čo bolo potom už vieme. Dobre o tom píše Peter Bárdy v knihe Fico posadnutý mocou. To má s Putinom spoločné, len s tým rozdielom, že on nebanuje za komunizmom, ale za impériom. Fico odkojený na myšlienkach marxizmu-leninizmu si spojil udalosti na Majdane s tými novembrovými u nás. A za všetkým vidí Ameriku a Šoroša. Preto tá nenávisť k Ukrajincom. Ako kovanému komunistovi mu nejde do hlavy, že ľudia sa môžu sami rozhodnúť ako chcú žiť. Na Majdane Ukrajinci vyjadrili svoju prirodzenú túžbu a právo po živote v normálnom slobodnom demokratickom štáte. To mu hlava neberie, za každým vidí imperialistické spiknutie USA. Ale čo zas mne hlava neberie, že prečo ospravedlňuje a nadŕža imperiálnemu Rusku. Po všetkých tých zverstvách.
Pre Róberta Fica bolo Rusko vždy srdcovkou. Tak preto tá nenávisť k Ukrajincom. Humanitárne pomáhať áno, ale vojensky nie, lebo Rusko neprestane. Takže máme nechať Rusov, aby ich zlikvidovali. Čo je toto za postoj, tu rozum zastane. Pre nás obyčajných ľudí túžiacich po slobode bol rozpad Sovietskeho zväzu zázrak. Ináč sa to nedá povedať. Bola to pomoc „z hora“, či už ste veriaci, či neveriaci. Takmer zo dňa na deň sa rozvalil ten namyslený a spuchnutý moloch, udalosť, ktorú jeho syn Vladimír Putin hodnotí ako najväčšiu katastrofu ja nazývam najväčším prekvapením môjho života, zázrakom a obrovskou úľavou. Konečne.
Konečne sa skončila tyrania zvrátenej Leninskej ideológie, ktorou sme trpeli i u nás. Verejne ste nemohli bez následkov vyjadriť opačný názor. Veď čo to bolo za pokryteckú ideológiu, ktorá hlásala vedúcu úlohu komunistickej strany a odstránenie triednej nerovnosti, ktorú zároveň vytvárala. Že vraj diktatúra proletariátu. Papaláši sa vozili na 613-kach a proletariát na bicykloch. Nerovnosť na každom kroku. Keď ste vraveli, čo chceli komunisti počuť, tak ste mali pokoj a keď nie, tak ste mali utrum a koledovali ste si o basu v uránových baniach v Jáchymove, kde sa dostávali najväčší nepriatelia režimu. Za socializmu sa vravel taký vtip, že aký je rozdiel medzi kapitalistickým a socialistickým robotníkom. Kapitalistický robotník si hodí ráno vajíčka do skla, sadne do svojho Mercedesu a ide sa dať vykorisťovať. Naproti tomu socialistický robotník si hodí vajcia do montérok, sadne na bicykel a ide vládnuť.
Komunisti postavili vysoké a dobre strážené ploty ohradené ostnatým drôtom, aby sme sa nemohli na vlastné oči presvedčiť o tom zúfalom spôsobe života na druhej strane, v kapitalizme, v spoločnosti kde si každý môže slobodne vravieť čo chce, žiť ako chce, robiť čo chce, samozrejme všetko v súlade so zákonom a demokratickými princípmi.
Čo už sa dá povedať o slobode. Prečo treba neustále opakovať, že sloboda je úplne prirodzená túžba a právo človeka rozhodovať o sebe a svojej budúcnosti. Absolútne neviem pochopiť ľudí, ktorí potrebujú vodiť za ručičku, ľudí neslobodných, nesamostatných, neschopných vlastného uvažovania, čakajúcich na pokyny zhora. Ľudí, ktorí potrebujú silný štát, silného vodcu, teda režimy ako komunizmus, fašizmus, či taký mačkopes aký sa nám snaží vnútiť terajší triumvirát. A čo je už úplne zvrátené, že nám dávajú Rusko za vzor, pritom im ide najmä o to, aby sa vyhli trestným stíhaniam a pokračovali v tom, čo im ide najlepšie v réžii „našich ľudí“.
Páni Fico, Pellegrini, Danko a ďalší. To nepôjde. Môžete si hovoriť čo chcete, zaštiťovať sa dymovými clonami ako národný a suverénny, ale my čo sme toho už toľko zažili vieme, že sú to iba kecy pre slaboduchých a dôverčivých. A že tu bude pokoj. Nedajte sa vysmiať.
Róbert Fico kade chodí, tade vraví, že čo my máme s Ukrajinou. Takže, aby bolo jasné, Ukrajina a Slovensko sú ako dvojičky. Slováci nemali v Uhorsku takmer žiadne slovo, tak ako Ukrajinci za cára. Po prvej svetovej vojne sa Slováci stali súčasťou nového štátu - Československej republiky. Ukrajina sa po prvej svetovej vojne stala súčasťou ZSSR ako Ukrajinská sovietska socialistická republika. Slováci a Ukrajinci túžili po vlastnom štáte, nám sa to podarilo (ak opomeniem Slovenský štát za druhej svetovej vojny) v roku 1993. Ukrajincom o dva roky skôr v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu. Takže okrem toho, že sa naše štáty osamostatnili, tak sú aj de jure susedia. Slovensko sa stalo členom EÚ v roku 2004 a Ukrajina požiadala o členstvo v EÚ vo februári 2022 a v júni 2022 jej bol udelený štatút kandidátskej krajiny. Nikto nepochybuje o tom, že sa Ukrajina po splnení všetkých požadovaných kritérií stane jej právoplatným a plnohodnotným členom.
Takže toto máme spoločné. Nie Rusko, ale Ukrajina, ktorá sa bráni zotročeniu zo strany Ruska. Toho Ruska, ktoré okupuje ukrajinský Krym a ukrajinské časti Donbasu už od roku 2014 a vtrhlo na jej územie s obrovskou armádou v roku 2022. Ukrajinci vzdorujú presile a nebojujú len za svoju suverenitu a národ, ale aj za nás. To je ale rozdiel od hesiel triumvirátu, ktorý sa zaštiťuje pojmami suverénny, národný a zároveň rusofilský, čo poviete. To nejde. Nemôžete sedieť za jedným stolom s demokratickými krajinami EÚ a zároveň nadŕžať Rusku. To nejde. Hrať to na obe strany, alebo ako vraví Danko na všetky štyri svetové strany. To nejde súdruhovia. Ibaže by ste viac fandili Rusku.
