Vonku popŕcha, aspoň sa mám na čo vyhovoriť, lebo priznám sa, nechce sa mi ísť do záhrady, je mokro, takto mám aspoň aké také alibi. Postavil som na kávu a čaj a ako mám vo zvyku, uvažujem. Vojna na Ukrajine, politika, život, minulé hriechy, radosť z vnúčat, spomenul som si na Leušku. Včera bola prvýkrát u zubára s kazom, lebo už nemohla jesť sladkosti, nakoľko ju pri tom bolel zúbok - stolička vľavo hore. Dcéra s ňou trpela v ordinácii, statočne to znášali a keď vychádzali z ambulancie, tak sa jej to štvorročné chúďatko spýtalo: "Maminka, v aute už môžem plakať?"
Kdesi vo vesmíre....(teda nikde, keďže vesmír ešte neexistoval), pred mnohými a mnohými miliónmi svetelných rokov... (v čase, keď neexistoval čas) došlo k udalosti, keď z ničoho nič tresklo a vznikol náš vesmír. Bohu sa tak zapáčilo. Pardon, to nie je vedecké. Niekomu, alebo niečomu sa tak zapáčilo. Pardon, ani to nie je vedecké. Nechajme to tak, to nie je podstatné. Vedci prišli na to, že nie pred siedmimi dňami, ako sa píše v biblii, ale pred 13,5 mld. rokmi. Ako to vieme? No nevieme, len si to myslíme. Teda všetko vieme, aby som bol presný, len nevieme vysvetliť, čo sa stalo v prvej sekunde. Tak ako pri narodení, tiež nevieme čo sa s nami dialo.
No a čo nasledovalo potom až do dnešných dní, to už vieme. Sme a žijeme v tej bubline, ktorú niekto nejako nafukuje, niečo na spôsob, ako sa mi toť nedávno vo dverách pochválila moja sedemročná vnučka: "Dedo, pozri, čo viem!" a zo žuvačky vyfúkla takú malú centimetrovú bublinku. No to bolo radosti, nemohol som uveriť, jej prvá bublina a tešili sme sa, ako malé deti. Potom spľasla, ako všetky bubliny. Ako to povedal Voltaire? Sme ako mydlové bubliny, s ktorými sa ruka osudu pohráva... ,ale o tom som už som písal.
Medzitým u syna zažívajú s tromi vnúčatkami - pre zmenu s chlapcami kolotoč chorôb, keď je raz jeden chorý, potom druhý a samozrejme to od nich chytí i ten najmladší, ktorého treba ešte navyše aj kojiť, potom, druhý s prvým a tretí s druhým a chvíľu je pokoj. Potom ide Lukáško do škôlky a prinesie zas nejakú pliagu a dostane to i mamička a i otecko a niekedy aj my so svatovcami. Stará garda, ešte, že nás majú. A my ich. Soľ zeme. Takže tak.
Idem za nimi. Manželka uvažuje, čo navarí, asi paradajkovú polievku (zeleninová bola minule), cestoviny a mäso na šťave. Možno s niektorými pôjdem i von nech si mamička vydýchne. Uvidíme podľa počasia. Keď už som pri tom varení, pozdravujem všetkých kuchárov a kuchárky a vedzte, že robíte veľmi záslužnú prácu, ktorú si veľmi vážim, nakoľko ja som v tomto umení nasprostý diletant.
Tak končím, majte sa dobre, pokoj celému Slovensku a svetu. Urbi et orbi.
