Materializmus: "Všetko je len hmota"
Materializmus je presvedčenie, že všetko, čo existuje, je buď hmota, alebo je vo svojej existencii od hmoty závislé. Z toho usudzujú, že aj tie najzložitejšie javy, ako sú vedomie, myšlienky či emócie, sú v konečnom dôsledku výsledkom fyzikálnych a chemických procesov. Ale, keď sa pozrieme na hmotu v jej najzákladnejšej podobe, zistíme niečo prekvapujúce - väčšinou sa skladá z prázdneho priestoru.
Atóm je z 99,9999% prázdny priestor. Keby ste si to chceli predstaviť (zjednodušene) na modeli našej slnečnej sústavy s tým, že jadro atómu by predstavovalo slnko, tak elektrón by bol kameň velkosti asteoridu niekde na hranici našej slnečnej sústavy.
Čo je skutočne "hmotné":
V kvantovej fyzike sa ukázalo, že elementárne častice nie sú malé guľôčky, ale skôr "excitácie" kvantových polí. Elektrón nie je vec, ale "vibrácia" elektrónového poľa. Hmotnosť nie je vlastnosť látky, ale energia väzby v systéme (E=mc²). Keď si uvedomíme túto kvantovú povahu reality, vynára sa otázka: ako z týchto základných "vibrácií" polí vznikajú zložité javy ako vedomie či emócie? Odpoveď materializmu je redukcionistická.
Vo vede je redukcionizmus prístup, ktorý sa snaží pochopiť zložité systémy alebo javy tým, že ich rozkladá na ich základné, jednoduchšie súčasti a skúma ich interakcie. Predpokladá, že pochopením týchto základných častí a spôsobov, akými sa spájajú, môžeme plne vysvetliť správanie celého systému.
Hoci je to vo vede nesmierne užitočná metóda, ktorá viedla k mnohým prelomovým objavom, má aj svoje limity. Mnohé komplexné systémy totiž vykazujú aj takzvané emergentné vlastnosti – to sú vlastnosti, ktoré sa objavujú na vyššej úrovni organizácie a nedajú sa jednoducho predpovedať alebo vysvetliť len z vlastností jednotlivých častí. Láska, krása hudby, alebo vedomie samotné sú príkladmi takýchto emergentných javov. Redukcionista by o láske povedal, že je to len evolučný mechanizmus na zabezpečenie prežitia druhu, neurochemický koktail oxytocínu a dopamínu." Z vedeckého hľadiska je tento popis presný, no zároveň sa míňa s podstatou zážitku.
Redukcionizmus je úžasný nástroj na pochopenie "ako", ale zlyháva pri otázke "prečo" a "čo to znamená". Dokáže nám povedať, ktoré neuróny sa aktivujú, keď milujeme, ale nevie nám povedať, prečo je láska hodnotná, prečo za ňu stojí žiť a umierať. Žiadny zamilovaný človek nepovie svojej milovanej: "Vieš, v tejto chvíli pociťujem zvýšené hladiny oxytocínu a dopamínu v mojom mozgu, čo naznačuje silnú neurochemickú väzbu voči tebe." Namiesto toho povie jednoducho a hlboko: "Ľúbim ťa!"
Na jednej strane nám redukcionizmus pomáha dešifrovať a analyzovať svet okolo nás do najmenších detailov. Na druhej strane vyvoláva otázky, či nám pri tomto rozklade neuniká "celkový obraz" a či skutočne dokážeme všetky aspekty reality vysvetliť len prostredníctvom jej najzákladnejších zložiek. Je to ako keby sme Beethovenovu 9. symfóniu "vysvetlili" ako kolísanie tlaku vzduchu medzi 20-20 000 Hz. Áno, je to pravda, ale kde sa stratila krása, vznešenosť, schopnosť dojať k slzám?
Potom je tu otázka vedomia. Materialista by povedal, že žiadne skutočné "ja" neexistuje - sme len vedomie vytvorené neurónovou aktivitou, biologické stroje bez duše. Ale tu naráža na zásadný problém: ak je vedomie len súbor neurochemických procesov, prečo vôbec existuje subjektívna skúsenosť? Prečo niečo "prežívame" namiesto toho, aby sme len fungovali ako sofistikované roboty?
Materialista môže opísať všetky neurónové procesy, ale nevie vysvetliť, prečo je s nimi spojený vnútorný, subjektívny zážitok. Prečo bolí bolesť? Prečo červená vyzerá ako červená? To je tzv. "hard problem of consciousness" - záhada, prečo vôbec existuje niečo ako subjektívne prežívanie.
Toto lepšie zachytáva ten fundamentálny problém - nie len "kto", ale "prečo vôbec niečo prežívame".
Dokonca aj Nietzsche, ktorého nemôžeme pokladať za idealistu, varoval, že redukcionistické prístupy ochudobňujú ľudskú skúsenosť. Nechcel, aby sa myšlienky stali len "sekréciou mozgu", lebo by tým stratili svoj význam a hodnotu.
Materialisti si mysleli, že keď dorazia až k najzákladnejším stavebným kameňom reality - k atómom a elementárnym časticiam - konečne budú mať pevný základ. Ale kvantová mechanika im pripravila šok. Ukázalo sa, že aj na tej najzákladnejšej úrovni, kde by mala byť hmota "najhmotnejšia", sa realita správa úplne inak, než predpokladali.
Častice existujú v superpozícii - sú súčasne "tu aj tam", "áno aj nie". Elektróny sa správajú ako vlny, až kým sa na ne nepozrieme - vtedy sa "rozhodnú" byť časticami. Dve častice môžu byť kvantovo previazané naprieč celým vesmírom - keď zmeníte jednu, druhá sa okamžite zmení tiež, bez ohľadu na vzdialenosť. Princíp neurčitosti nám hovorí, že nemôžeme súčasne presne poznať polohu a rýchlosť častice. Otázka znie: je to len technický problém našich meracích prístrojov, alebo fundamentálna vlastnosť reality samotnej?
Toto nie je len technická komplikácia klasického materializmu. Je to odkrytie toho, že najzákladnejšia úroveň reality je radikálne odlišná od nášho každodenného sveta pevných objektov. Klasický materializmus počítal s tým, že "tam dole" nájde tie najtvrdšie, najobjektívnejšie kúsky reality. Namiesto toho našiel vzťahy, pravdepodobnosti, informácie a závislosť od pozorovateľa. Akoby sama realita bola na svojom najzákladnejšom jadre viac "informačná" než "materiálna".
Pre dogmatického materialistu to predstavuje problém: ak chce všetko zredukovať na hmotu, čo robiť, keď sa ukáže, že sama hmota nie je tým, čím sme si mysleli, že je.
To nás privádza k otázke: ak má materializmus svoje limity a záhady, existuje alternatíva? Tu vstupuje do hry idealizmus...
Pokračovanie nabudúce.
