Včera sme sa rozlúčili s našim milovaným Róbertom, ktorý nás nečakane opustil vo veku nedožitých 84 rokov. Je iróniou osudu, že v deň pohrebu, keď sme mali osláviť jeho narodeniny sme ho odprevádzali na jeho poslednú púť. Žiaľ smrť si ho našla pred pár dňami v Mošovciach na liečebnom pobyte.
Róbert bol človek, ktorý si život užíval plnými dúškami. Miloval cestovanie, spoznávanie nepoznaného, nové chute a nových ľudí. A zomrel, ako žil - v kruhu ľudí, s ktorými zdieľal zážitky zo svojho bohatého života. V tomto mi veľmi pripomínal nášho otca. Róbert mi nebol len bratom, ale aj priateľom a mentorom. Aj vďaka nemu som sa pustil do blogovania na SME. Keď mi ako malému chlapcovi robili starší galgani zle, lebo kedysi sa život nás detí odohrával na ulici a nie s mobilom v rukách, tak vtedy som im zvykol vravieť: „Veď len počkajte, keď to poviem mojim starším blatom!“ Ja totiž pochádzam z druhého otcovho manželstva a Ivan, Róbert a Vladko boli moji starší blatia.
Na Róbertovi som obdivoval ten jeho nákazlivý optimizmus a radosť zo života, ktorú dokázal šíriť okolo seba. Vždy vedel rozosmiať a povzbudiť tých, ktorí to potrebovali. Nebol introvert, to teda nie, v spoločnosti bol neprehliadnuteľný, najmä tým jeho typickým smiechom. Aj keď nás jeho odchod hlboko zasiahol, nesmieme zabúdať, že žil plnohodnotný a šťastný život. Už ho síce nikdy neuvidíme, už s ním nikdy nebudeme môcť zdieľať naše radosti a starosti, ale spomienky naňho nám nikto nevezme. Už ako dôchodca rád trávil čas na chalupe na Záhorí v Lakšárskej Novej Vsi. Mal to tam rád, furt tam niečo prerábal ale si aj užíval a čo to i dopestoval. Nebol síce dobrý záhradkár, ale o to radšej kosil a rád hubárčil, v tom sa mu darilo. Niekedy našiel aj nejaký ten hríb a pritom riskoval život, že narazí v tých vojenských lesoch na nevybuchnutý granát, za čo potom zvykol poďakovať pánu Bohu v blízkej krčmičke, ktorú mal oproti chalupe, cez cestu.
Ale o čo menej sa rozumel záhradkárčeniu, o to viac sa rozumel autám a motorom. Veď v Mototechne prežil väčšinu svojho profesionálneho života. V tom bol ozaj macher. V mladosti sa venoval trampingu a s radosťou spieval, no pre vekový rozdiel 16. rokov som s ním tieto aktivity nezdieľal. Po otcovi zdedil pekný hlas, hral na gitare, čím dokázal spríjemniť každú zábavu. Mal rád spoločnosť, dobre jedlá a vínečko s priateľmi. V mojich očiach bol Róbert hrdina, veď len uznajte, bol hrdým a milujúcim otcom piatich detí a starým otcom úctyhodných 12 vnúčat a dvoch pravnúčat. To je teda odkaz! Svoju rodinu miloval nadovšetko a vždy sa snažil tráviť s ňou čo najviac času. Róbertov život nebol bez prekážok. Prežil aj turbulentné obdobia, ale nevzali mu jeho optimistický pohľad na život.
Každý z nás, čo sme ho poznali, má s Róbertom kopec vlastných zážitkov. Ja budem naňho spomínať aj ako na veľkého surfera. Áno, počujete dobre - surfera! To je taká tá doska s plachtou. Raz, keď boli naše deti ešte malé, vybrali sme sa s rodinami kempovať na rybník Bezdrev do južných Čiech. Ja s manželkou Terkou a deťmi v Trabante a Róbert s Monikou a deťmi a synovcom Miloškom vo Wartburgu, za ktorým ťahal čln plný kempingového vybavenia. Vtedy som ho varoval, keďže išiel pred nami, aby to nepreháňal s rýchlosťou, že mu nebudem stíhať. Ale na moje prekvapenie to bolo naopak, ja som na neho čakal, lebo Wartburg sa mu stále prehrieval. Ja som na tom bol lepšie, keďže Trabant mal vzduchom chladený motor.
Ale to najzábavnejšie bolo naše spoločné surfovanie. Živo si na to spomínam, i keď skôr ako na komédiu než na športový zážitok. Ja som si ho teda vôbec neužil, na doske som stál prvý a posledný krát, bolo takmer bezvetrie a keď som spadol aspoň desiaty krát a nepohol som sa ani o meter, tak som to vzdal. Ale Róbert nie! Vidím ho v spomienkach ako stojí na doske, bojuje s rovnováhou a padá do vody, znovu sa zaťato škriabe na dosku, funí s tým jeho bruškom, bojuje s plachtou a znovu padá. Žasol som, že to nevzdáva. Ešte teraz vidím jeho siluetu ako vo svetle zapadajúceho slnka robí stále to isté. Vtedy som si uvedomil, aký je húževnatý. Ako Santiago z Hemingwayovho románu „Starec a more“, ktorý bojoval s obrovskou rybou. Aj keď sa mu nedarilo, nevzdával sa, bojoval až do konca. A presne taký bol aj Róbert v živote. Vždy bojoval za to, čo chcel, a nikdy sa nevzdal svojich snov.
Nuž, ale ako sa zvykne vravieť pri takýchto smutných lúčeniach: Potok prestane tiecť, vietor prestane fúkať, mraky prestanú plynúť a srdce prestane biť, lebo všetko raz musí umrieť.
Róbert, budeš nám chýbať. Odpočívaj v pokoji.
