Chcem písať o Zuze Piussi, o štrajkujúcich učiteľoch, ale hlavne o všetkom, čo predstavuje hodnotu (chápte ma správne, čo je spoločensky prínosné z politického, ekonomického, morálneho, ale aj etického hľadiska, a čo je v konečnom dôsledku pre spoločnosť prospešné - pozn. autora), ale bohužiaľ na Slovensku končí v slepej uličke nepochopenia, neschopnosti alebo bagatelizácie.
Pomôžem si, aj keď si uvedomujem, že veľmi všeobecnou definíciou čo je, resp. sú hodnoty:
"Hodnoty vraj predstavujú neodmysliteľnú súčasť našich životov. Sú významným zdrojom motivácie, predstavujú ciele, ktoré túžime dosiahnuť. Hodnoty a hodnotová orientácia boli vždy jedným zo základných kameňov každej kultúry..."
Nebudem ďalej rozvíjať filozofickú povahu hodnôt, ale vyberiem z kontextu jednu dôležitú vec. Ak by hodnoty danej spoločnosti boli nastavené zle napr. boli by v rozpore s akceptáciou existencie iných ľudí s ktorými zdieľame životný priestor, zrejme by daná spoločnosť dlho neprežila. Tzn. stačí nám v tejto chvíli akceptovať názor, že "dobré" hodnoty sú zárukou existencie spoločnosti? Či už ide o hodnoty morálne, etické a rôzne iné.
Čiže suma-sumárum hodnoty a hodnotové orientácie sú stavebným prvkom každej spoločnosti, ktorá sa aj na základe nich rozhoduje, ktorý zo životov je pre ňu dobrý, lepší, možno najlepší.
Ide o akýsi vnútorný kompas spoločnosti, ktorým sa riadi.
Príklad: Ak je v spoločnosti prípustné kradnúť a časom je táto hodnota čím ďalej, tým viac akceptovanejšia. Kradnúť, resp. obohacovať sa na úkor iných bude spoločensky prípustná hodnota a ľudia sa podľa nej začnú správať. Potom ale spoločnosť postupne rozkradneme a je odsúdená na zánik.
Prečo ale o tom píšem? Pretože dlhodobo sa pokúšam prísť na to, prečo sa u nás dejú veci tak ako sa dejú. Prečo každý nadáva na politikov a systém a pri najmenšej vôli zmeniť to, skĺzneme do klišé resp. zametieme všetko pod koberec, alebo v rozhodujúcej chvíli cúvneme.
Dlhé roky som to pripisoval zlým politikom, zlému vedeniu spoločnosti resp. zlým systémom.
Teraz si ale kladiem zrkadlo pred vlastnú tvár a spoznávam seba. Slováka, občana s nevybudovanou hodnotovou orientáciou, nedostatkom kultúrno-historickej skúsenosti, človeka, ktorý len intuitívne tuší čo je asi správne, ale v zásade sa nemá o čo konkrétne oprieť.
História je bohužiaľ nie len faktografickým komentom minulosti, ale aj studnicou poznania našej budúcnosti.
Nedávno som si tento fakt uvedomil pri svojej návšteve poľského Krakowa a kráľovského zámku Wawel. S nemým úžasom som sledoval Poliakov, ktorí stáli v zástupoch aby sa v kryptách poklonili svojim kráľom, básnikom, bardom a iným velikánom svojho národa. A bolo to naozaj veľmi úprimné. A vtedy som si uvedomil ako im veľmi závidím. Na tom mieste som pochopil, že hodnoty tohto národa niekto cieľavedomo tvoril niekoľko storočí, tam som pochopil, že národná hrdosť je niečo uchopiteľné a nie len odverklikované na hodinách dejepisu a slovenčiny. Tam som pochopil, že práca pre spoločnosť je aj čosi viac, musí byť čímsi viac, musí byť poslaním a nie len ďalším individuálnym podnikateľským zámerom...
Budem možno trošku provokatívny, ale skúste mi pomenovať jednu hodnotu resp. udalosť povedzme v moderných slovenských dejinách, kedy ste cítili hlbokú národnú hrdosť, boj za hodnoty resp. vyjadrenie zásadného občiasnkého postoja. Skúsme nerátať 89', ktorý ak by sme chceli byť exaktní, bol aj vyústením zahraničnej politiky vtedajšieho ZSSR a USA a zároveň kolapsom komunistického systému. Možno som prehnane kritický a mnohí z vás budú oponovať, že si nevážim to čo mám, ale ja naozaj nenachádzam nič tak uchopiteľné ako napr. už pri zmieňovanom Poľsku. Katyň, masaker v ktorom bola vyvraždená celá poľská elita. Dôstojníci, ktorí bránili krajinu do posledných síl. Na opačnej miske váh alibistická zahraničná politika kolaborujúceho Slovenska s nacistickým Nemeckom. Fakt, na ktorý dodnes nevieme pozrieť sebakriticky.A v tom je kameň úrazu. Hodnoty prežité a v mnohých prípadoch preliate krvou. Ťažko zaplatené a zaslúžené a na strane druhej len vágna skúsenosť prečo tak a nie onak...
Bohužiaľ stále viac a viac som presvedčený o tom, že zatiaľ čo iní majú svoje dejiny rozpísané, my si tie naše len pomaly začíname písať a každý deň máme k tomu príležitosť.
A keď som v úvode začínal Piussi nebola to náhoda. Dokumentaristka, ktorá sa snaží pomenovať veci pravými slovami. Netvrdím, že má vo všetkom pravdu, ale minimálne sa snaží ukázať nám svoju vlastnú tvár. Aha Slovensko, Slováci pozrime sa kto sme, a aký sme. Zamyslime sa nad sebou a pochopme či je cesta, po ktorej kráčame správna, alebo nie?
Buďme už konečne sebakritickí. Kto o našej spravodlivosti rozhoduje v justícii. Akí sme malí a ako sa bojíme tých veľkých. Ako vieme, že keby sme ťahali za jeden povraz, tak to dokážeme, ale radšej schováme chvost aby nám ho niekto nepristúpil.
Akí sme absurdní a obludní, keď sa bránime ako chobotnica, ktorej zarežú do živého.
Nie je to o nejakej Kožíkovej alebo Harabinovi, je to o nás, obraz spoločnosti v ktorej žijeme a aj zrkadlo našej kultúry a dejín.
Nakoniec vo svojom najnovšom filme to Zuzana pomenovala tými najpravejšími slovami. Od Fica do Fica je nádhernou exkurziou do duše Slováka...do archaizmu, v ktorom žijeme a neschopnosti zmeniť dejiny v náš prospech a v naše blaho.
A za toto by sme jej mali byť vďační a postaviť sa na jej stranu. Postaviť sa na stranu slobodného umenia a názoru vždy keď to je potrebné.
Štrajkujúci učitelia sú taktiež ukážkou toho, akí sme zmätení a ako nevieme kam z konopy. Obávam sa, že opäť skončia naše snahy v slepej uličke. Pritom každý vzdelaný človek chápe, že potrebujeme kvalitné vzdelávanie, že učitelia, umelci, kultúrna obec nesme žiť na konci „potravinového" reťazca spoločnosti. Že práve oni vytvárajú hodnoty, ktoré možno nie sú merateľné cez prizmu okamžitého ekonomického výnosu, ale z dlhodobého hľadiska sú nezastupiteľné a patria medzi základné prvky spoločnosti, na ktorých musíme stavať.
Len na margo trošku odbočím: raz som bol svedkom až tragikomickej situácie vnuka s babičkou, kedy na babičkinu otázku: „Čim chceš byť Paľko, keď budeš veľký? ". Asi 6 ročný Paľko odpovedal, že „mafiánom".... Zamrazilo ma a vy, ktorí ste niekedy nahliadli do detskej duše viete, že to myslel úprimne. Lebo deti v tomto veku ešte neklamú...A aj to je obraz toho, aké hodnoty vštepujeme do našich detí a aké hodnoty budúcej generácie vštepujeme do ich genetickej informácie.
Zároveň neustále počúvam, že nás zachránia zahraničné investície. Omyl priatelia, raz a navždy nezachránia, len možno oddialia agóniu. Okrem nás samých nás bohužiaľ nezachráni nič a nik. Ani pes po nás neštekne, ak si nepomôžeme sami a to treba povedať na plnú hubu! Len si spomeňte na tých, čo tvrdili ako sa prestane kradnúť vstupom SR do EU, vraj kontrola bude dôslednejšia. Opäť omyl, kradne sa rovnako len pod inou značkou. Len si spomeňme, ako sme za mečiarovej privatizácie a v ďalších obdobiach sústavne rozkradli celý verejný majetok. Bolo to tu, ale bohužiaľ už nie je, ale iná cesta ako to vybudovať a postaviť na iných hodnotách a od znova bohužiaľ neexistuje.
Nebude ľahké začínať od znova a ak nezačneme budovať spoločnosť na iných hodnotách a písať svoje vlastné dejiny, obávam sa, že vyhliadky našej budúcnosti nie sú ružové.
Je to ako stavať dom bez základov, chvíľu vydrží, ale nakoniec spadne.
A možno budeme musieť dopadnúť na samé dno, dopadnúť až na hubu, aby sme si uvedomili v čom sme po 89' urobili chybu. A možno to znie absurdne, ale ak máme dopadnúť tak nedopadnime bezbolestne. Aby sme sa aj trochu udreli a pochopili čo sme urobili zle.
Aby sme sa konečne pozreli do zrkadla bez pátosu a poloprávd.
Aby sme vôbec mali prežitú skúsenosť, ktorá nám tak veľmi chýba.
Aby sme mali hodnoty, ktoré sú pevné a dá sa na nich stavať nová spoločnosť.
Aby sme boli tým, čím naozaj túžime byť.
Aby sme mali elity, ktoré sa nebudú donekonečna hašteriť o tom, kto má patent na pravdu.
Aby sme spojili sily, ale nie tak ako štrajkujúci učitelia.
Aby sme boli jednotní v našom zápase a vytrvali až do konca a nepremárnili tak ďalšiu príležitosť a ďalší zápis do dejín.
Ostáva mi len dúfať, že to čoskoro pochopíme a dokážeme!
