Niekedy žiaľ neostáva nič iné, iba písať. A keď nás bude písať viac, možno sa veci zmenia. Ale nezabudnime na to najhlavnejšie, kriticky myslieť! Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Jubilejný 30.ročník nebol len oslavou minulosti. Bol potvrdením, že festival sa za tri desaťročia zaradil medzi rešpektované európske kultúrne podujatia. Nie náhodou, ale vďaka vízii, odvahe, profesionalite a dôvere publika.
Z Japonska sa nevrátite ako iný človek, ale začnete si viac všímať, ako málo si u nás vážime poriadok, rešpekt a pravdu.
Zvláštnu dobu žijeme. Obdobie našej generácie bude rozdelené na dobu pred-covidovú a po-covidovú. Strácame návyky, strácame väzby a kto vie, čo všetko ešte stratíme...
Rovnako ako mnohých z vás aj mňa znepokojuje politická situácia v tejto krajine. Ale nie len politická situácia, ale aj medziľudské vzťahy, nevraživosť, nenávisť a zlo ktoré cerí zuby z každého rohu.
Slovensko je naozaj krajinou neobmedzených možností. Žiaľ aj v tom negatívnom slova zmysle. Presviedčam sa o tom pravidelne a asi najintenzívnejšie počas volieb. Už o pár dní nás čakajú ďalšie. Tento raz prezidentské.
Týmito slovami sa končí známa rozprávka Hansa Christiana Andersena ktorú všetci veľmi dobre poznáme. Dnes túto vetu môžeme spokojne parafrázovať do podoby „Premiér je nahý..!“
Kultúrne centrum Modra v predvečer výročia Nežnej revolúcie zorganizovalo veľmi plodnú a zaujímavú debatu s Martinom M. Šimečkom a Patrikom Lančaričom. Bol som jej súčasťou.
Ak Turecko zavedie trest smrti, už len málokto bude pochybovať o dokonalosti propagandy a totálnom prevzatí moci v krajine akú nedávno predviedol Recep Tayyip Erdoğan.
Najväčšou tragédiou týchto volieb je, že sa neonacisti dostali do parlamentu. Ešte väčšou tragédiou však je, že sme im dovolili zájsť až tak ďaleko!
Všeobecný lekár Peter Lipták nedávno na kameru otvorene priznal presne to, čo už dlhé roky vieme všetci. Úplatok, dar, milodar (nazývame to všelijako), je bežnou súčasťou nášho zdravotného systému. Preto nechápem, prečo sa jeho verejné vystúpenie stretlo s takým odporom? Vyústilo do podávaní farizejských trestných oznámení od ľudí, ktorí sú takisto nepriamo zodpovední za súčasný stav v našom zdravotníctve. Liptákovi môžeme byť v konečnom dôsledku vďační za to, že mal gule prelomiť tabu a otvorene hovoriť o fungovaní slovenského zdravotníctva. V žiadnom prípade neobhajujem branie akýchkoľvek úplatkov, len poukazujem na to, že celú problematiku treba chápať v širšom kontexte.
Zase voľby! Poriadne neskončili jedny a už sú tu ďalšie. Elektorát opäť raz čaká víkend mobility. Ešte šťastie, že voľby nie sú Dušičky a keďže sa viacerí zdržujú v mieste svojho trvalého pobytu, azda nás v sobotu nebudú na cestách terorizovať sviatoční apropo voľby chtiví vodiči. Ale ktovie, možno to bude opäť raz husté. Našinca kvôli vizuálnemu smogu neštípu len oči z predvolebných bilboardov, megaboardov, lightboardov a xxxl pútačov. Dokonca sa prejavili aj bolesti chrupu pri škrípaní zubov z headlinov tipu: „So mnou môže manipulovať len moja dcéra, Starosta ako víno, Znovu ide o veľa, Voľte istotu overenú praxou“ atď.
V poslednej dobe veľmi rád cestujem vlakom. Je to rýchlejšie, ekonomickejšie, ekologickejšie a jednoducho ma to baví. Človek si udržuje sociálny kontakt. Aj keď popravde zväčša nemí, ale predsa nie je tak odtrhnutý od bežného života. No a to najdôležitejšie, vo vlaku sa fantasticky číta. Ak mi neveríte, tak to niekedy vyskúšajte. Dnes som mal naozaj neobyčajnú cestu vlakom. Smer každodennej štreky Báhoň - Bratislava hl. stanica a spať. Ráno cestou do práce išlo všetko hladko. Pár strán z obľúbeného románu, pečiatka od ešte mierne prispaného sprievodcu. Inak vedeli ste, že cestovné lístky sa už neštikajú? Tiež ma to prekvapilo...
Vážení, vy si naozaj myslíte, že v tejto spoločnosti a s takto nastavenou legislativou sa dá transparetne financovať politická strana či predvolebná kampaň? Nebláznite! To by zákon musel platiť pre každého rovnako a každý by ho musel aj rovnako dodržiavať! V opačnom prípade sú všetci, čo sa len trošku chcú priblížiť k slovu transparentnosť objektívne diskriminovaní v akejkoľvek politickej súťaži
Opakuje sa to každý rok, vždy 28.októbra. Jeden miniatúrny stĺpček v dennej tlači, jedna bezvýznamná informácia vo večernom spravodajstve, asi stovka Čechoslovákov na nábreží Dunaja a predseda vlády SR, ktorého hovorca nevie ako a či vôbec si jeho boss uctí vznik Československej republiky. Už ani našinca po tých rokoch neprekvapí flagrantný prístup aj k naším dejinám, nehovoriacom o tom, že bez Československej republiky by dnes neexistovala samostatná Slovenská republika a ktovie kde by sa náš národ holubičí vlastne podel.
Včera nás okradli. Tak by sa začal príbeh. Vzali z auta nemalú finančnú hotovosť určenú na kúpu staršieho auta, doklady, telefóny, karty...našťastie 4 a pol ročnú dcéru ktorá sedela v detskej sedačke neukradli, lebo bola pripútaná! Po všetko zlom si poviete: “nič neobvyklé sa nestalo, zmizlo pár tisícok euračov. Svet sa nezrúti, človek maká ako drbko aby niečo zarobil a tak, je to fuč...“
Udalosti posledných dní ma opäť raz nenechali ľahostajným a keď sa už naozaj donútim opäť raz blognúť, je to vážne! V posledných dňoch sa bohužiaľ neviem zbaviť čoraz silnejšieho pocitu, že občan je v tejto spoločnosti tým najnepodstatnejším článkom celého reťazca. Zrejme nie potravinového, ale reťazca určite.
Nepíšem blogy často, vlastne ich píšem veľmi sporadicky, ale dnes som sa rozhodol jeden napísať. Pýtate sa prečo? Odpovedal by som asi nasledovne: Neviem, čo iné a efektívnejšie urobiť ak človek cíti také znechutenie a skepsu s vývojom našej spoločnosti. Možno raz aj preto motyka vystrelí a niekto začuje hlas volajúceho na púšti a ak tých hlasov zaznie viac, možno spoločne nájdeme vytúženú oázu.
Necítim sa dobre na úradoch. Je to už raz tak. Len keď mám vstúpiť do dverí, ktoré znamenajú vyššiu inštitucionálnu moc, robí sa mi mdlo. Cítim ten zápach na každom kroku.
