Dedo bol veľký Človek a veľký majster! Nudiť sa veru nevedel, žily na obrovských vypracovaných rukách mal ako káble vysokého napätia, mocný bol ako stroj, neustále som ho videl motať sa po dvore pri nejakej práci. Samozrejme, že do „tajov praktických prác okolo domu“ zasväcoval aj mňa – svojho vnuka. Spolu sme robili plot, betónovali chodníky, kŕmili sliepky, zabíjali zajace, chodili na ryby, „štepili“ a orezovali stromy, rúbali drevo, osievali piesok, klepali kosu, robili opálky, zašívali deravé vrecia... Bol pre mňa symbolom ozajstného mocného chlapa, ktorý sa ničoho nebojí a všetko dokáže zvládnuť – pre malého chlapca pozitívny chlapský vzor vo všetkom! Tak som ho vnímal ako malý šišatý blonďák, výškou dedovi po pupok a neustále som si zrakom premeriaval, pokiaľ mu do výšky siaham (až som ho napokon prerástol – reč je o telesnej výške, samozrejme).
Dedo bol fajčiar (čo sa mu stalo napokon osudné), a teda občasné prestávky medzi robotou vyplnil dymiacou „marskou“ v ústach (ak došli zásoby, bral som BMX-ku a fičal do miesnych potravín na nový balíček – zvyšné drobné boli mojeJ). Po práci sme si zvyčajne sadli na priedomie, dedo si otvoril pivo (fľaše piva „Šariš“ boli vtedy ešte dvojakej farby – zelená a hnedá), dal upiť aj mne (cítil som sa hneď o pár rokov starší), vyhrnul si montérky dohora (lýtka boli celé obnažené) a ja som mu vtedy tradične „pálil“ nohy so žihľavou (v nárečí „pokrivou“). Tá rástla na dvore pri plote do vysokej výšky, natiahol som si rukavice, natrhal koľko bolo treba a dedovi som ňou prechádzal po chodidlách, priehlavkoch, lýtkach. Pokojne sedel na stoličke, uťahoval z marsky, oklepával popol a slovne ma pritom poučoval, aké je to zdravé.
Dedo vždy vravel, že príroda je najlepší lekár a všetko, čo človek potrebuje, v nej nájde; len treba hľadať. Bolo to pre mňa vzrušujúce: keď som sa v rukaviciach hoci len trocha popálil, už som „finkal“ – popálené miesto ihneď sčervenelo, urobili sa pupence a cítil som nepríjemnú pálivú bolesť. Dedovi som zámerne pálil každé miesto na nohách a on sa ani nepohol, chodidlom ani nemykol. Vravel, že mu to robí dobre, že to prekrvuje končatiny a určite to človeku nijako neuškodí. Ak človek pochádza z prírody, príroda má prostriedky, ako odstrániť nepríjemnosti na tele človeka, dedo vravel často. Prírodná lekáreň v priamom prenose...
Je to len jedna, náhodne vybratá spomienka na môjho deda, ktorý do môjho ranného detstva zasiahol podstatne – ako každý dobrý starý otec do života svojich vnukov. Mobil, internet, mp3 prehrávač, CD, DVD, počítačové hry, gameboy... mi absolútne nechýbali. Ďakujem za všetko, dedo!
