Ako by som začal... Hm... Začnem priamo, zhurta: na mladých (deti) a starých (rodičia rodičov) nie je v kapitalizme počas bežného dňa čas. Vedeli ste o tom, však? Deti šťastných jednotlivcov kapitalizmu trávia čas po škole s au-pairkami prevažne z východnej Európy (no ball games na každom rohu ich núti trčať doma), rodičia rodičov v starobincoch: bohatšie vrstvy „šupnú“ dožiť svojich rodičov, na ktorých nie je čas, do lepších starobincov, chudobnejšie do chudobnejších. Krásne!
V tomto na psychiku náročnom a úspešným prajúcom režime treba poriadne makať: ako tomu bolo niekedy – od svitu do mrku; voľakedy s motykou na pánskom, dnes v officoch za počítačom. Biele golieriky sa zrána húfne valia do práce vo svojich plechových škatuliach v štýle „jedno auto – jeden človek“, sedavo tam trčia do večera do šiestej – siedmej: mítingujú, zveľaďujú kapitál, telefonujú, mailujú, venujú sa biznisu. Zarábajú ťažké prachy, aby stíhali platiť úvery, pôžičky, splátky, kúpiť imidžovú dovolenku pri mori – život na dlh je na Západe nevyhnutnosťou! Nerobíš – nemáš! Nestíhaš podávať výkon? – Odpáľ, uvoľni miesto mladšiemu, priebojnejšiemu, flexibilnejšiemu! Rodina sa tomu musí prispôsobiť, nie je na prvom mieste v hodnotovom rebríčku. Kariéra, pracovný rast, kvalifikačný postup: to jest hodnoty! Tento spoločenský systém má veľmi slabé sociálne cítenie s ľuďmi, ktorí z rôznych príčin nemôžu na trhu práce uspieť – napr. zdravie. (Ak by som si zajtra ráno, nedajbože, pri výstupe z auta vytkol nohu, možem si pobaliť kufre a ísť na Slovensko: šéf ma potrebuje fit, mocného, zdravého, vždy ochotne usmiateho a pripraveného kvalitne sa zodrať za šuštiace libričky). U nás to začalo platiť tiež a ľudia sa v princípe menia z ľudí na kalkulujúce neosobné bytosti.
Po príchode z práce títo spravidla úspešní kapitalisti„samozrejme“ že vyťahujú strúhanku, rozbijú vajíčka, melú mäso, umiesia cesto, urobia šalát, narežú mrkvu, nechajú nakysnúť cesto... – myslím, že stačí o týchto nereálnych hlúpostiach! Rýchlosťou svetla schmatnú peňaženku, nasadnú s partnerom/partnerkou (spravidla v poradí nie prvým/prvou) do auta a idú sa najesť do mesta: vysoký príjem ich takto „oslobodzuje“ od domácich prác a povinností. V indickej reštike si dajú garlic bread, tradičnú“ britskú tikku massalu alebo ešte „tradičnejšie“ curry, drahé francúzske vínko k tomu a ide sa domov. Tí agilenšjí ešte stihnú fitnesko, pobehajú si na11. poschodí v centre mesta na meter dlhom bežiacom páse a pred nimi na displaji bežia správy BBC. O deti je postarané (po take-away-ovských jedlách alebo polotovaroch z marketu si pod drobnohľadom au-pairky, ktorá počas totho stráženia chatuje s kámoškami, v bezpečí hrajú playstation), o ich rodičov tiež (povoliť opasok o jednu dierku si treba) a o rodičov rodičov takisto (iste im sociálne pracovníčky v starobincoch pripravili spoločenský program s bridge cards so šálkou britského čaju a sušeným keksom k tomu). Všetko kapitalisticky klape!
Takto ubehne päť pracovných dní. V sobotu sa kapitalistická rodina nahrnie do kapitalistických marketov s množstvom akcií, superponúk, zaplnia nákupný košík množstvom kapitalistického tovaru tipu crisps, cola, tortillas, pizzas, yorkshire puddings, apple pies..., zaplatia debitkou, mamutie nákupy v igelitových taškách nahádžu do auta a doma všetko natrepú do obrovských chladničiek a mraziakov, aby počas nadchádzajúceho týždňa mala kapitalistická rodina čo jesť. Apropo: zaparkovať v sobotu napr. na Sainsburys carpark okolo 11:00 am nie je žiadna sranda.
Tak sa idú členovia kapitalistickej rodiny motať do mesta: shopping centres s parkoviskami pod i nad zemou si medlia ruky neskutočnými tržbami, nakupujú sa banálne hlúposti, motajúci sa dav chodí ovešaný plnými taškami, biznis napreduje míľovými krokmi vpred. V nedeľu si kapitalistická rodina nájde čas na svojich starších členov – rodičov rodičov. Autom sa príde návšteva povinne vysedieť do spoločenských miestnotí starobincov a zatváriť sa pozlátkovo šťastne. Z Tesca sa kúpi cheesse cake na alobalovom podnose, nadelí sa porcia dedkom a babkám, ktorým sa dajú netradičné otázky typu „Are you all right, dad?“, „How are you doing, mum?“, a kapitalistická rodina sa svorne, úprimne porozpráva so svojími staršími životodarcami.
Dojímavé! A ja by som ešte rád k tomu dodal: CHORÉ!!! Aby nám ten biznis tvrdého kapitalizmu neprerástol pekne-krásne cez hlavu a aby sa z tak proklamovanej slobody – hodnoty hodnôt - nestalo otroctvo. Lebo veľa slobodných otrokov 21. storočia vidím denne na svoje dve oči... A je ich čím ďalej – tým viac! Som šťastný, že ako dieťa narodené v roku 1980 ma nemala pod patronátom au-pairka so zapnutým chatom, ale mama s čerstvým koláčom a buchtami a môj dedo mi strúhal píšťalku z vŕby so psom okolo nohy, a nesedel sám v starobinci. A vôbec... Nech veci človeku slúžia, nie človek veciam. Pekný deň.
