Všetko sa začalo v piatok, skoro ráno na dvore u Ďoďa: jeho otec pracoval na okresných uhoľných skladoch ako šofér, svoje modré nákladné auto „IFA“ parkoval denne doma (každému v dedine vozil uhlie: „kocka“, „orech“, „koks“...). V piatok ráno pred siedmou nás cestou do práce všetkých zobral do Bardejova „jarmokovať“, na dvore sme už netrpezlivo čakali, kedy to naštartuje a ide sa na vec: boli sme frajeri, lebo ostatní museli ísť autobusom, a tie boli tak napraskané, že ľudia stáli na jednej nohe a všetci držali všetkých tým, že sa do seba zapierali. Od uhoľných skladov do centra mesta je to peši dobrú polhodinu, ale to nám absolútne neprekážalo: svižným krokom sme to zmákli jedna radosť.
Hoci kolotoče a stánky sa na jarmoku otvárali až o deviatej, my sme tam boli už o siedmej. Počas tých dvoch hodín sme si prešli všetky ešte vypnuté kolotoče – aby sme mali potom prehľad. Zhruba o deviatej predávači jeden po druhom pootvárali stánky so všetkým možným (ako to na jarmoku býva), kolotočiari spustili kolotoče, začala biť hudba z každého kúta iná, „spíkeri“ lákali na ten-ktorý kolotoč: raz po česky, raz po slovensky (napr: „Kupujte žetóny! Pojazdíme, pofrčíme, poletíme! Neváhej, čekáme už jenom na tebe!“), začal pre nás jarmok: boli sme sami, bez rodičov – tí nám akurát dali peniaze. Prvé paprsky slobody pre malých chlapcov z dediny samých v meste s dvomi stovkami v ruke. Báječný pocit!
Spomedzi kolotočov sme určite neobišli „draky“ s pákou uprostred, ktorou sa išlo hore alebo dole; „motýle“, na ktorých bol každý rozkývaný ešte pred spustením kolotoča:začalo sa popri zemi a časom to išlo šikmo hore; „retiazkové“, kde si mladí pospájali aj dve-tri sedačky dokopy; „strašidelný dom“, kde nás za nohy chytal živý človek; „autíčka s palicou hore, ktorá iskrí“ - nenormálne každý do seba búchal; „autíčka bez palice“; pre silnejšie žalúdky bola v Bardejove každoročne „centrifúga“, ktorá vzbudzovala v očiach detí rešpekt tým, že sa točila v úplne zvislej polohe a točilo sa to s ľuďmi hore hlavou. Chlapci na strelnici spravidla nič netrafili, ale chlapčensky ospravedlňujúco sa to vysvetlilo tým, že vzduchovky majú vychýlenú mušku naschvál, aby majiteľ zarobil.
Takýmto motaním po meste sme vyhladli, dali sme si langoš, klobásu, gofru, žemľu, šalát, banány, malinovku. Obišli sme si stánky po námestí i po priľahlých uliciach, všade bolo to isté: oblečenie, obuv, kožené výrobky, hrnce. Nás však zaujímali vytipované druhy stánkov: magnetofónové kazety s hudbou (vtedy sa ľudia ešte delili na metalistov a depešákov), prehrabovali sme sa v krabiciach ako keby sme tomu rozumeli; čisté kazety si každý nakúpil do zásoby: z rádia sa nahrávali pesničky a najviac sa nadávalo, keď moderátor kecal do piesne. Stánky s technikou sme určite neobišli: rádiá, veže, repráky, kábly... To bolo niečo pre predrevolučných, revolučných a porevolučných chlapcov!
V motajúcom sa dave sme postretali spolužiakov, povedali sme si, že o dva dni sa stretneme v laviciach a išlo sa ďalej. Tak sme si kúpili ešte nejakú blbosť (napr. slnečné okuliare za 35 korún som si ako 10-ročný kúpil také, že aj otcovi boli veľké a nikto ich potom nenosil; alebo „striebornú“ retiazku za 20 korún, ktorá po prvom spotení bola čierna) a vykolotočovaní, najedení, ovešaní s hlúposťami a do poslednej koruny minutými peniazmi sme išli domov: autobusy z mesta už neboli také plné ako tie smerom do mesta: bol predsa jarmok. Doma sme poukazovali, čo sme nakúpili a už aj sme brali BMX-ky a šli von: bolo to vopred dohodnuté: po chlapčensky zbilancovať jarmok! To bol piatok.
Na druhý deň, v sobotu, sa išlo na jarmok autom s rodičmi nakúpiť niečo serióznejšie: tašky do školy, školské potreby (zošity, peračník, obaly...), topánky, oblečenie. Veci sa skúšali za plachtou, alebo priamo v stánku pri predávačoch – každý postával v slipoch, skúšalo sa – väčšie, menšie... (raz ma spolužiačky videli, ako stojím v trenkách v stánku a čakám, kým mi predávačka nájde tie správne rifle: hanbil som sa ako pes vtedy). To sme už považovali za nudu: s rodičmi chodia len deti a my sme sa cítili starší. S otcom sme vždy išli na klobásu, sestra s mamou sa prehrabovali ďalej v stánkoch s odevmi a neskôr nás prišli vyzdvihnúť. Pri občerstveniach vyhrávali cigáni, podgurážení chlapi spievali, bol jarmok... V nedeľu jarmok končil.
A prečo to všetko píšem? Tento víkend sa v Bardejove koná jarmok a ja tam nebudem – už tretí krát za sebou. Opäť mi to nevyšlo! Práca v zahraničí mi to neumožňuje. Ale na budúci rok – keď sa dožijem - ma jarmočná klobása neminie, dávam si to ako záväzok. Otca určite pozvem na jeden kúsok, s mamou by som sa rád poprechádzal, frajerke niečo pekné kúpil, vidieť sestrine deti na kolotočoch...Verím, že s chlapcami, s ktorými sme chodili na IFE skoro ráno, si dáme chladené pivo a pospomíname na všetko, čo vytváralo moje a ich detstvo. Jarmoky nech nekončia, sú krásne: či už pre deti alebo pre dospelákov.
