Všetci, ktorí boli dlhšie vycestovaní v zahraničí, určite postrehli, že ľudia v dotyčnej krajine nepoužívajú jednotný fonologický úzus, alebo inak povedané – v ich reči je cítiť akcent (prízvuk), ktorý nepovažujú za potrebné skrývať, vynechávať ho z reči, prispôsobovať ho dominantnej minorite. Ba naopak, sú na to hrdí. Kolega David z Newcastlu sa evidentne vyžíval, keď na celý office v meste Newbury, kraj West Berkshire (cca. 90 km západne od Londýna) mohol referovať víkendový futbalový výsledok Newcastlu severanským akcentom – nebolo to len o prízvuku, bolo to gesto hrdosti ku kraju, z ktorého pochádza. Kolega Anthony z Glasgowa robil to isté, na firemný míting prišiel v tradičnom kilte a tvrdou škótskou angličtinou bavil okolie, ale najmä seba. Kolega John z Londýna nás učil finty londýnskeho slangu... – všetci si pritom vraveli Angličania. Slovnú zásobu však používali jednotnú, len akcenty boli rôzne. Ich história, ich patriotizmus, ich nacionálna spolupatričnosť, ich zmysel pre držanie spolu v mene kráľovnej – všetko na pevných ekonomických základoch minulosti i súčasnosti, ktoré prajú zvýšenému nacionalizmu - sú stáročiami pestované idey a identity, takže sa to aj dá chápať, vysvetliť a pochopiť.
Na Slovensku je vo verejnom rečovom prejave jednotlivca cítiť snahu o potlačenie prirodzeného prízvuku, akcenty sa presúvaju na prvé slabiky, nezávisle od pôvodu komunikujúceho. Nárečová minorita, ktorá má najväčší vplyv na verejné dianie na Slovensku (Bratislava a okolie, resp. západoslovenský kraj), je občanmi Slovenska vnímaná ako pomyselný jazykový vzor, ktorý treba kopírovať, aby bol človek „in“. Pritom je to nárečie ako každé ostatné: Bratislavčania rozprávajú nárečím – presne tak ako Šarišania, Zemplínčania, Spišáci, Orava, Liptov... – len spoločenský kredit kraja napr. Šariš je neporovnateľne nižší ako spoločenský kredit napr. Bratislavy. Z toho pramení snaha príslušníkov ostatných jazykových minorít Slovenska prispôsobovať svoj jazykový prejav najsilnejšej spoločenskej, a teda aj jazykovej minorite na Slovensku – Bratislava a okolie.
V médiách často vidíme a počujeme rozprávať rôznych ľudí. Je mi veľmi sympatické, keď počujem napr. na celebrite, odkiaľ pochádza, bez toho, aby to priamo vyslovil. Verejnosť si určite povie, že je to neohrabanec akýsi - sedlák, keď zaťahuje – napr. po východniarsky. Inakosť však neznamená hlúposť! Ak ide o jazykový princíp, východniar rozpráva nárečím ako Bratislavčan – len to bratislavské nárečie má neporovnateľne vyšší spoločenský kredit a imidž, a preto ho verejnosť akceptuje ako normalitu. Dotyčný(á) vyjadruje svoj pôvod a snáď aj pozitívny vzťah ku kraju, z ktorého pochádza. Možno aj hrdosť - len tá je často krát podmienená ekonomicky, a tu nastáva možno problém.
Napr. rečový prejav bratov Táslerovcov (mám na mysli formálnu, nie obsahovú stránku ich prejavu) vnímam pozitívne. Použil som ich ako spoločenský príklad (Ivan, Miro, prepáčte!), celý problém však nevzťahujem len na nich dvoch. Myslím, že si veľmi nedajú potrpieť na to, aby vyzneli v éteri imidžovo – teda blavácky poplatne (najmä Miro Tásler – klávesák je v tomto kráľ). Možno to v istom slova zmysle považovať za gesto štátu vyspelej Európy, ktorá sa skladá z regiónov, na ktoré by sme mali byť všetci hrdí. A podľa jazykového prejavu sa to dá veľmi ľahko určiť.
----------------------------------------------------------------------------------------------- poznámka, ktorá by mala byť braná do úvahy pri čítaní tohto blogu:
U nás nastáva však problém aj s nejednotnou slovnou zásobou (čo Angličania majú stáročiami vyriešené – sú kultúrne, ideovo jednotní), jednotlivé minority používajú odlišné slová na pomenovanie tých istých vecí (napr. zemiaky – grule – bandurky – krumple...).To Angličania neriešiea – aj v Newcastle, aj v Glasgove, aj v Londýne sú to POTATOES a basta!
Tento moment treba brať do úvahy pri porovnávaní jazykového prejavu napr. Angličanov a napr. Slovákov.
