(pokračovanie minulého blogu)
Čo je vlastne dôvod toho, že sa takýto nonsens, realitou nespočetnekrát vyvrátený, stále papagájuje a točí dokola? Nie je práve toto teda dôkaz, že oteplenie alebo globálna zmena klímy je realita? Ak by sa predsa nič nedialo, tak by sa iste nič nemuselo naprávať, nie?
Ani nie. Každá doba má svojho strašiaka a každý režim musí budiť vo svojom stáde isté obavy - kto by volil dokonalého panovníka, ktorý vyrieši za svojich poddaných všetko? Ľudia musia mať pocit nejakého ohrozenia, čo by ich spájalo a čo by ich defocusovalo od reálnych problémov. Je jedno, že máme 20% nezamestnanosť, kriminalitu ako v Salvadore, krachujúcu ekonomiku a rozpadávajúcu infraštruktúru - ak ale vyhráme olympiádu alebo MS vo futbale, na všetko sa zabudne a aspoň nejakú dobu sme bratia. Ak nás ohrozuje (virtuálnych) desaťtisíc imigrantov zo Sýrie, v žiadnom prípade nebude nikoho trápiť nejaký pozemok na letisku ani zbabraný tender na tunel Višňové. Ak budeme mať pocit, že čoskoro príde kríza neskutočných rozmerov a bude hroziť hladomor (čoraz väčšia kadencia článkov rôznych plátkov), tak zabudneme na podstatnejšie dnešné veci.
A presne toto je dôvodom, prečo sa so železnou pravidelnosťou opakujú alarmistické teórie, ktoré nás majú vystríhať a viesť k zmene správania. Či už to je DDT (ktoré nie je takým strašiakom, ako sa 50 rokov tvrdilo), ozónová diera (predchádzajúci veľký strašiak, z ktorého sa vykľulo niečo, čo hraničí s hoaxom), až po globálne ochladenie (60. - 70. roky), nukleárna zima (tlačená napríklad Carlom Saganom v 70. - 80. rokoch a znova teraz začiatkom roka, v čase pakistansko-indickej krízy). Dlhodobo máme obavu z vyčerpania zdrojov (o ňom článok inokedy), tri desiatky rokov sa nám podsúva panika z globálneho oteplenia alebo potom globálneho rozvratu klímy (pod tým si predstavte čokoľvek) až po dnešnú paniku z ušných vatových tyčiniek.
Kto ale má zisk z takejto paniky? V prvom rade samotní politici. Chlieb a hry, to je alfa a omega väčšiny populistických politikov. Akonáhle ste neschopný vládnuť, niečo sa vždy nájde. Predstavte si dokonalého politika, ktorý nekradne, plánuje na základe dôkladných úvah, má víziu a neoblbuje duševne nevyzretejších voličov - krásna predstava, ale asi sa skôr stretneme s Bohom ako takýmto politikom. Takýto politik nepotrebuje rozdeľovať dane, znižovať nezamestnanosť umelými funkciami, rozhodovať o každom aspekte vášho života, biznisu a podobne. Každý by mal väčšinu rozhodnutí na vlastných pleciach, na vlastnom rozhodnutí.
Čo ale spraviť, keď máte politikov, ktorí musia vyzerať ako vodcovia, hoci v skutočnosti nimi nie sú? Musíte vytvoriť problém (“problém”), na ktorý nájdete opatrenie. Máme vysokú nezamestnanosť? Vytvoríme nové úrady, nové pozície a papierovo nám klesne. Nevadí, že objem reálne spotrebovaných služieb a tovarov je úplne rovnaký, nezamestnanosť nám ale mdziročne klesla o 1% a to je skvelé, nie? Kde nato ale nájsť peniaze? A sme doma. Nové dane.
Dane sú rovnako isté ako smrť, lenže ako ich zaviesť bez toho, aby sa národ nebúril? Naplánujeme ich ako skryté poplatky, ktoré si človek nevšimne v žiadnej platbe - ale ktoré tam v skutočnosti budú. Zvýši sa nám rozpočet, pracovné miesta bez zmyslu zostanú zachované, nezamestnanosť bude umelo nízka aj naďalej, nikto si nič nevšimne na svojich peňaženkách. Skvelý plán. Takto fungujú rôzne navýšenia cien energie, subvencie, dotácie a čokoľvek s tým spojené.
Čo s tým má ale klimatológia? Veľa. Naša civilizácia je nastavená na energetických tokoch (prevažne z fosílnych palív) a je veľmi komplikované dostať sa na cenu a množstvo vyprodukovanej energie bez uhlia, ropy a plynu. Sú aj svetlé výnimky ako napríklad Nórsko (voda) alebo Francúzsko a Litva (jadro), ale vo všeobecnosti žiadna veľká, rozvinutá krajina nemá šancu sa dostať na energetickú sebestačnosť bez fosílnych palív. Chvalabohu, tieto zdroje sa v nejakej z foriem dajú nájsť v každom štáte, takže nemal by byť problém spriemyselniť či inak vypracovať žiaden štát sveta. Fosílnych palív máme na stovky rokov, čo je dostatočne dlhá doba nato, aby sme sa dostali na stupeň znalosti fyziky, ktorý nám umožní zvládnuť napríklad termonukleárnu fúziu, thóriové reaktory alebo čokoľvek, čo bude znamenať veľký skok pre ľudstvo.
Ale zrazu nie. Zrazu to je veľký problém a to, čomu môžme ako božstvu ďakovať za pomoc, že sme sa dostali zo stredoveku až do fázy dobývania vesmíru, začneme volať problém a ohrozenie. Zrazu začneme poškuľovať po solárnych paneloch, veterníkoch a ďalších zdrojoch, ktoré za normálnych okolností nie sú ani náhodou konkurencieschopné. Zdaníme/zákonom obmedzíme čokoľvek ropné, plynové, uhoľné a tvárime sa, že akože vyriešime problémy Zeme. Nevyriešime. O žiaden problém nejde; oxid uhličitý a klimatické zmeny tu boli, sú a budú aj bez dieslov, Vojan alebo leteckých dopravcov. Absurdnosť celej filozofie podtrhuje aj brutálny rozpor medzi dvomi záväzkami ľudstva - na jednej strane chceme bojovať so svetovou chudobou (približne 3.000.000.0000 ľudí nemajú dostatočný prístup k elektrickej enegii so všetkými negatívnymi súvislosťami), na druhej strane ideme bojovať s klimatickými zmenami tým, že ich odstrihneme od relatívne ľahko vybudovateľnej infraštruktúry založenej na fosílnych palivách. Nerozumiem tomu - Pakistan, donedávna totálne závislý na všetkom z dovozu vrátane uhlia, našiel prednedávnom gigantické ložiská kvalitného, ľahko dostupného hnedého uhlia pod púšťou Thar. V tejto lokalite sú zásoby cca 170 miliárd ton uhlia - tým sa Pakistan stal z lúzra treťou najbohatšou krajinou čo sa týka uhoľných rezerv, hneď za USA a Austráliou. Dokonca sa odhaduje, že akonáhle by tieto zdroje začal splynovať, energetický potenciál by dosiahol ekvivalent ropy a plynu v Saudskej Arábii a Iráne dohromady. Problém alebo príležitosť? Z pohľadu miliónov Pakistancov neskutočné dobrodenie. Z pohľadu pár byrokratov, ktorých vzdelanie, ubytovanie a živobytie je postavené práve na fosílnych palivách je to veľký problém. Načo investovať do elektrární - závlahy, čističky odpadových vôd, nemocnice, fabriky, nové ubytovanie im istotne netreba, lebo veď náhodou by sa dostala hladina CO2 do stavu spred 10.000.000 rokov a to by bola akiste tragédia. Ale keby sa Pakistan dostatočne zainvestoval dofotovoltaických článkov a veterných elektrární, to by im pomohlo!
A vlastne o tom to celé je. Nikomu tam nejde o tych 100 molekul CO2 alebo desatiny stupňa navyše, každému zúčastnenému tam ide o biznis. Politici zrazu zmenou ekonomiky ryžujú na tom, na čom by sa inak nedalo (seriózne, koho by napadlo miesto tak geniálneho vynálezu ako je 50-centová žiarovka montovať si doma blikajúcu žiarivku za desať Eur?), biznis sa dostáva do nových ekonomických ník, ktoré predtým neexistovali (napríklad ekologicky sa tváriace elektroautá) a klimatológovia dostávajú granty z verejných zdrojov, ktoré by im príčetný človek nedal ani náhodou. Kto zaplatí opakované výlety teamov klimatológov do Grónska, keď už vlastne majú výsledok pripravený? Daňový poplatníci. Kto zaplatí zvýšenú cenu elektriky, pretože dotujeme neživotaschopné, ale akože zelené zdroje energie? Odberatelia elektriky, teda občania a priemysel. Kto zaplatí elektroautá svojim freakovským užívateľom? No predsa ľudia, čo vôbec na nich nebudú jazdiť - občania, daňoví poplatníci. Je to podobná hovadina, ako keby som chcel chodiť do školy na mulici a nie busom, ale náklady na mulicu mi zaplatia susedia - chcú či nechcú. Máš chuť na ekopivo? Nekupuj si lacný ležiak, dvojnásobnú cenu ti zaplatia štamgasti podniku v cene ich piva.
Ako to vyzerá v reále sa dá badať na prípade Nórska. Tento štát s neskutočne vysokou spotrebou energie na obyvateľa mal krásne predaje elektromobilov a bol dávaný ako žiarivý príklad budúcnosti automoblizmu. Každú chvíľu sa dali nájsť správy koľko je v Nórsku nabíjacích staníc, koľko áut sa predalo a koľko je v zozname kúpených.
Lenže zrazu Nósko prestalo dotovať tieto vozidlá a čo sa stalo? Predaje klesli na 5% pôvodných čísiel. Chápete? Jasná budúcnosť bola vykúpená tým, že niekto, kto si kúpil Volvo alebo Škodu, v cene benzínu a vozidla zaplatil susedovi ďalších pár tisíc nórskych korún na nezmyselnú, nepraktickú hovadinu menom Tesla.
Preto sa pýtam, načo to vlastne je? Každá technológia je alebo okamžite aplikovateľná na trh, alebo je buď teraz či vôbec nepotrebná. Museli snáď užívatelia pevnej linky pred dvadsiatimi rokmi dotovať môj prvý mobilný telefón? Museli snáď chovatelia koní dotovať prvých šoférov modelu T? Bol v cene kalkulačiek v 90. rokoch zohľadnený fakt, že niekto si chcel kúpiť (v tom čase superdrahý) počítač a teda sa majiteľ alebo kupec kalkulačky musel podieľať na dotovaní jeho ceny? Teraz je éra sociálnych sietí - sú kvôli tomu snáď korešpondenčné lístky trikrát také drahé? Nie, nie sú, pretože do Facebooku, notebooku, Fabie či Nokie (ešte sa to rýmuje) ma predsa nikto nenúti - je to chcená technológia, ktorá je dostatočne vyzretá nato, aby sa uživila sama a bez dotácií. Prečo preboha niekto niekoho núti užívať niečo, čo nechce? Prečo do toho štát/OSN/ktokoľvek iný vstupuje? Ja nechcem solárnu elektriku za X*2 centov za kilowatt, ja chcem hocakú elektriku za X centov.
Logika vraví, že solárne kolektory/FV články/veterníky by mali začať vytláčať tepelné elektrárne vtedy, keď budú pomerom cena/výkon výhodnejšie. To sa ale nedeje. Jedna solárne pole vyprodukuje pár Eattov elektrickej energie a aj to len počas vážne jasného dňa. Zabudnite na nočnú produkciu, zabudnite za zimnú produkciu v plnej miere. Veterník proste nevyužijete, keď nefúka v dostatočnej miere, môžte sa rozliať na kolomaž, môžte spraviť čokoľvek, nebude po vašom.
Čo je na tom celom najhoršie? Že dodnes sa nájdu ľudia, ktorí tomu veria. Zniženie (zákonom nariadené!!!) výkonu vysávačov je jedna z bizardností, ktoré človeku zmrazujú mozog. Už ste si niekedy prerátali, koľko ušetríte Eur, koľko wattov a koľko kilogramov uhlia, keď sa buchnete po vrecku a pôjdete si kúpiť nový typ vysávaču? V zozname “Mojich sto priorít” je takýto prepočet na mieste číslo dve miliardy. Zníženie príkonu vysávačov je pre zmenu klímy tak efektívne ako modlitba k Panne Márii Lurdskej. Čo tak vybudovať hustejšiu sieť nákladných železníc, zefektívniť dialničnú sieť, pomocou umelej inteligencie navrhnúť skutočne modernú infraštruktúru tak, aby sa predchádzalo nekonečným zápcham a slimačiemu tempu na cestách v mestách? Nie, to je komplikované. Prikázať výrobcom znížiť príkon spotrebiču, ktorý má štandardná rodina pustený tak raz týždenne (ja teda mám čo doháňať) je také easy... Pripomína mi to jedného bývalého spolužiaka, ktorý keď mu došli peniaze na intráku, zbehol s poslednými tridsiatimi korunami do Tesca, aby si kúpil na víkend niečo na jedenie - a priniesol si dvojlitrovku Coca Coly, pretože na nej bola etiketa s jeho obľúbenou postavou z Hviezdnych vojen. Nepamätám si, ako ubehol jeho víkend (asi bol hladný alebo ho dotovali spolužiaci), ale po škole sa dostal do blázinca (vážne).
Najväčším šialenstvom je ale tá cifra, ktorú ročne na tieto povery vyhadzujeme. Predstavte si všetky dotácie, všetky príplatky, všetky opatrenia, všetky summity, ktoré sa ročne platia - ide o desiatky, stovky miliárd dolárov. Spravte si zoznam dnešných najzávažnejších spoločenských a environmentálnych problémov sveta - koľko položiek by ste s takouto kasou dokázali vyriešiť? Hladomor? Sucho niekde v pásme Sahelu? Ochranu amazonského pralesa? Dokážete za miliardu dolárov ročne vytvoriť niekde v Rwande a Kongu dobre strážený národný park, aby už ani jedna horská gorila neskončila na jedálničku pytliakov? Za ten budget dokážete všetky gorily poslať na Mesiac a ešte vám aj pošlú nazad dve tony mesačných hornín ako vďaku.
Nie, dôležité je znížiť príkon vysávačov. Až by jeden veriaci komunista povedal svoje jedenáste prikázanie: “Nebudeš mať výkonnejší vysávač ako 900 W!”
Rovnako to bolo aj so žiarovkami. Častým argumentom bolo, že veľká časť spotreby žiarovky sa mení na teplo. Áno, to je pravda. Ale kedy sa najviac svieti? V zime a v noci, nie v lete cez deň. To “prebytočné” teplo teda nie je prebytočné ale žiaduce. Aj keď mi 60-wattová žiarovka byt nevykúri, to teplo nie je predsa škodlivé, pretože aj tak nejakú energiu na vykúrenie alebo dotemperovanie spotrebovať musím, nie? Následne máme trh zaplavený žiarivkami, ktoré škodia zraku a bolí z nich hlava, pretože ich svetlo je totálne nevhodné pre človeka.
Závažným problémom rozvojového sveta je deforestácia. Prednostne je následkom zlej agrotechniky a nízkej produkčnej schopnosti pôdy. Polopúštne oblasti a alkalické či kyslé pôdy džunglí urodia málo plodín, keď do spracovania pôdy neinvestujete. Obyvatelia týchto oblastí preto musia obhospodarovať čoraz väčšie a väčšie plochy zeme, aby nasýtili svoje mnohopočetné rodiny. Tým dochádza ku konfliktom s pralesnými kmeňmi (v Konžskej demokratickej republike takto za pár mesiacov padlo odhadom okolo 60.000 ľudí) a zmenšuje sa areál panenského lesa aj s diverzitou, ktorá je mu vlastná. Predstavte si ale, že s dnešnými technológiami a prachmi, ktoré ročne nasypeme do kanála menom boj s klimatickými zmenami, začneme meniť agrotechniku v týchto rozvojových krajinách. Namiesto jednej tony manioku na hektár dostaneme päť ton plus desať nosníc. Nigéria, ktorá je z veľkej časti odlesnená už roky, je jednopätinovým producentom tejto plodiny, sama je ale závislá na výmene ropy za potraviny. Ak by sme dokázali zvýšiť produkciu ryže z priemeru (4,3 tony na hektár) na dosiahnuteľné výnosy 15 -20 ton na hektár, odstránili by sme hlad v celej Ázii (až na Severnú Kóreu, ale tam to je o inom). Akonáhle by sa uvoľnili plochy ryžových polí na pestovanie niečoho iného, domáci by mohli pestovať strukoviny, zeleninu, ovocie a tak by rapídne klesla chorobnosť, podvýživa, detská úmrtnosť; ako ďalší krok by sa teda zastavilo odlesňovanie a zredukovali by sa medzietnické čistky ako v prípade spomínanej KDR. Človek, ktorý nedá takmer sto percent svojej energie do základnej obživy, si môže kúpiť lepšie vzdelanie, oblečenie, lieky, strechu nad hlavou, takže je otázka času, kedy by sa v Afrike úplne eliminovala bieda. Deforestácia by klesla na minimum, ochrana druhov by prakticky nebola potrebná (kto by chodil s mačetou na lov, keď si kúpi lepšie jedlo v supermarkete za rohom?). Chce to finančné prostriedky - ale pozor, prednosť majú vaše domáce vysávače a žiarivky!
Najvtipjnejšie na tom celom je ľahkosť, s ktorou celú dekarbonizáciu môžte ihneď okašľať. Máte ako vyspelá krajina obrovskú sieť podnikov ťažkého priemyslu a nedostatok pracovných síl? Potrebujete znížiť produkciu CO2 na úroveň stanovenú nejakým byrokratom, ktorý v živote nič nevytvoril, v živote sa ničomu nerozumel, ale akosi získal utkvelú predstavu, že to je takto dobré? Nevadí, proste presuniete TÚ ISTÚ produkciu do rozvojovej zeme, ktorá vyprodukuje pre svoju zaostalosť málo CO2 - a ešte na znížených mzdovvých nákladoch “vyděláte”. Aký je pre atmosféru rozdiel? No samozrejme nulový, atmosfére je jedno, či tá molekula CO2 je z Nemecka alebo Kambodže, kilo peria je rovnaké ako kilo železa. Čo ale s krajinami, ktoré vyprodukujú veľké kvantá CO2 aj naďalej? No, a už tu máme zdanenie a socializmus v praxi - CO2 odpustky. Krajina, ktorá vyprodukuje veľa plynu, musí platiť výpalné (inak sa to pomenovať nedá) krajine, ktorá je natoľko nerozvinutá, že vyprodukuje menej. Nevadí, že práve tá rozvojová krajina asi odlesňuje, rieky odnášajú do mora denne tisíce ton splaškov a plastu, z tých pár elektrární, ktoré majú, sa valia kúdole dymu - treba im platiť zato, že to nie je horšie. Vo vašich domovských riekach sa zjavili dekády nezvestné druhy rýb, zalesnili ste rozsiahle lány polí, ale ekologickú “daň” musíte platiť vy. Ak vám to dáva logiku, verte, že mne nie.
Pokračovanie pre nedostatok času až nabudúce :)
