Španielsko. Andalúzia mojimi očami.
Aj, keď som si Španielsko zamilovala už dávno, doteraz ma nenapadlo podeliť sa o túto skúsenosť. Ako sa to už v mojom živote stáva – do Španielska som sa dostala náhodou. Dala som sa nahovoriť na letnú brigádu v Katalánsku, blízko Barcelony, v hoteli v malej dedinke bez toho, aby som poznala rodinu, do ktorej idem a bez toho, aby som ovládala španielčinu. Predtým, ako som vycestovala, naučila som sa povedať slovné spojenia ako dobrý deň, som hladná a ďakujem. S pribúdajúcimi dňami a novými slovíčkami sa mi Španielsko začínalo páčiť viac a viac a dovtedy ma nikdy nenapadlo, že sa, ako dvadsaťročná začnem učiť ďalší jazyk a už vôbec nie, že to bude španielčina...
V tom čase som si už tak dievčensky plánovala, že moje dieťa bude mať španielske meno a bude sa tiež učiť jazyky. A, že už sa nevrátim domov. .Že tam jednoducho zostanem. Štúdium vysokej školy však nepustilo – a vrátiť som sa musela /aj keď som sa sem vracala každé prázdniny / Skončenie právnickej fakulty ma nasmerovalo úplne niekam inam – do Rakúska, kde som si našla prácu, vydala sa a kariéru právničky tak zavesila na klinec...
Vďaka ďalšej krásnej náhode a splnenému snu v podobe dcéry Celie, mám možnosť vrátiť sa do Španielska každoročne a vychutnávať si tak okúzlujúcu Andalúzsku atmosféru, za prítomnosti krásne šialenej, španielskej mentality.
Baví ma zdokonaľovať sa v cudzích jazykoch a vediem k tomu aj našu dcéru.
Ani neviem ako mi tá myšlienka, ísť do Španielska a nechať Celiu v španielskej škôlke, aby sa mohla učiť jazyk napadla, ale, čo sa malo stať sa stalo a ono sa tak aj celé udialo.
K tomu mi, avšak, ako inak pomohla ďalšia náhoda... Na jednej z našich dovoleniek v Andalúzii sme dali Celiu do detského klubu, kde ju oslovila španielska mamina menom Monica, s dcérkou Sofiou. Ako to už medzi nami dospelákmi býva, priateľstvá vznikajú často práve cez naše deti. No a jedno takéto silné priateľstvo vzniklo práve tu, v detskom klube.
Naše zoznámenie prerástlo k pozvaniu na vianočné trhy k nám do Viedne, potom na lyžovačku... Časom sme na oplátku strávili opäť mesiac u nich a Celia mala možnosť navštevovať španielsku škôlku...Bol to pre mňa neopakovateľný zážitok, vidieť ju tam so španielskymi detičkami.
Ako sa zžila s ich mentalitou a, ako sa jej tam páčilo...
No, a tak, ako každý rok i tento krát sme sa vybrali do farebnej slnečnej Andalúzie, kde sa vášeň a poézia prelína s drámou, rozprávkovými festivalmi a flamencom.
Cca pred dvoma rokmi sme sa rozhodli nájsť si ubytovanie v blízkosti centra, pretože Monica býva na okraji mesta a jazdiť v Španielsku v čase prázdnin je dosť veľká výzva... O parkovaní ani nehovorím, takže, radšej si obujem tenisky a vychutnávam si atmosféru mesta prechádzaním sa... Ved, čo je krajšie, ako zabudnuté malebné uličky a kaviarne dýchajúce španielskou históriou…
Apartmán sme mali prenajatý v štvrti, kde cudzincov narátate na prstoch jednej ruky. Milujem to. Cítim sa byt „Španielkou“ hneď, ako opustím lietadlo: Aj, keď, buďme k sebe úprimní, moja blonďavá hlava tomu veľmi nenasvedčuje a koniec koncov, všade kam prídem sa pokúšajú dohovoriť sa so mnou po anglicky.
Čo Vám poviem...
Andalúzia je nádherná. Čas tu uteká pomalšie a človek sa tu dokáže “z hlboká nadýchnuť” Našla som si pekáreň, kde kupujem pečivo, stánok s čerstvým ovocím a zeleninou. Navyše som objavila poctivý obchodík s bežnými potravinami ako vystrihnutý z filmu z 80.tých rokov.
Tak isto, bolo zaujímavé pozorovať predavačku v pekárni, hulákajucich“ ľudí v rannej kaviarni, pijúcich „cafe on leche“ a vychutnávajúcich si „tostada“ toast s maslom a marmeládou… Milujem to...
Cely náš stereotypný domáci režim sa tu samozrejme automaticky šialene obráti.Večer a, keď hovorím večer, tak to tak aj myslím, svieti ešte silné Slnko, čiže na večeru vyrážame bežne okolo 20.30 a skôr, ako pred polnocou sa nám domov dostať nikdy nepodarí: Čo Vám poviem. Je to proste Španielsko… Práve tu zabúdam na moju strnulosť, na moje „o deviatej budeš v posteli“ a na presne naplánované dni „a la Jarka...
..Každý rok tu zažijeme niečo iné a zároveň nádherné… Každoročne sa mi znovu a znovu potvrdí, že Španielí sú neskutočne veselí a priateľskí a, že aspoň raz za rok toto miesto potrebujem navštíviť... Vždy a všade sa prekrikujú, veľa jedia a veľa tancujú. Nakoľko v mojom bežnom smrteľníckom živote žijem v metropole, každý krát je pre mňa skutočný zážitok stráviť pár dni na španielskej dedine u rodičov Monici a vychutnať si túto nepopísateľnú atmosféru...
So Celiou sa tu cítime už ako doma a Celia si tu mimochodom našla nových starých rodičov, ktorí ju zalievajú nekonečnou láskou a smiechom.
Milujem ten ich starý klasický dom s dvorom, viničom a záhradou... Ranné pitie čaju na terase s vlastnoručne odtrhnutým citrónom z ich stromov... Stále nanovo obdivujem, ako rastú artičoky, biely baklažán či strom plných granátových jabĺk...
