Miesto, kde je pohoda, ale nevládne stereotyp. Idete si len tak po ceste, na ktorej sa zrazu objaví viac vozidiel, ako by sama mohla a mala uniesť.
Pohoda na cestách
Nervozita strieda frustráciu a ja sa sama seba pýtam či vôbec moje auto dokáže prejsť cez tie šialene neupravené cesty v takej premávke. A tu zrazu vedľa môjho auta prejde cválajúc na koni usmievavý farmár bez sedla a v šľapkách. Vtedy sa len usmejem sa spýtam sa v duchu, prečo si zo sebou beriem tú európsku nervozitu?
Veď som na Sv. Lucii ostrove flegmatikov. Už som viac krát spomínala, že ľudia v tejto krajine vôbec neriešia dochvíľnosť a im ani nie je vlastná. A to nehovorím o kamarátkach, ktoré prichádzajú neskôr aj na vlastné oslavy alebo návštevy, to už si ani nevšímam. No neskoršie príchody sú bežné napríklad aj u miestnych úradníkov na pracovné stretnutia. Napríklad na právnika sme čakali dve hodiny a keď prišiel len mávol rukami a bral to akoby sa niekde zasekol len na päť minútiek. Sú to ale ľudia, ktorí sa bežne pozerajú na niečo čo bežné pre mnohých nie je.
Pre nás rarita, pre nich zvyk
Ja sa napríklad čudujem, že niekto dokáže pri oslave nového roka neprestajne burácať a tancovať do siedmej hodiny rannej, pre miestnych, a to nemyslím len mladých ľudí, to je bežná záležitosť. Rovnako sa čudujem ako niekto pestuje strom Moringa, ktorý je doslova botanickým a vitamínovým pokladom. Pre nich to je len rastlina, ktorá im zarobí pár drobných navyše. Už som myslela, že ma na tomto ostrove nedokáže nič prekvapiť, ale vždy sa niečo nájde. Zoberte si napríklad gastronómiu, čakali by ste na Sv. Lucii útulnú rastafariánsku vegánsku reštauráciu? No možno áno, ale na mňa pôsobila zvláštne a prekvapujúco. A to jedlo akoby by ani nepochádzalo z tohto ostrova (smiech).
Sv. Lucia je jednoducho ostrov rôznych paradoxov so svojou špecifickou atmosférou. Flegmatici si tu určite nájdu domov (smiech).
