Mlieko a džúsy sa tu predávajú v galónových baleniach (3.84L) a ja malá neplnoletá "frnda" si môžem kľudne zájsť autom do Walmartu kupiť doslova aj kýbel zmrzliny ak budem mať chuť. Vanilkovej, ktorú som predtým vymieňala so sestrou za čokoládovú. Už nie som to slovenské dievča spred roka a niečo. Namiesto desatinnej čiarky píšem bodku, jednotka je pre mňa len palička ako I, futbal je soccer, atletika je track. Pohľad mojich kamarátov a známych však stále smeruje zo Slovenska, môj je už akýsi hybridný. Akoby som už nikam nepatrila. Američanka nie som, a nikdy zo mňa nebude.
Pred pár rokmi počas majstrovstiev sveta v hokeji som sa často hádala so svojimi spolužiakmi. Dôvod? Dovolila som si držať palce aj Čechom aj Slovákom počas zápasov a tešila som sa ak vyhrali jedni či druhí. Spolužiaci však hádzali na mňa nevraživé pohľady a poznámky. Je to závisť, neprajnosť, stereotyp zdedený po rodičoch, že tí moji spolužiaci, čo mali možno rok keď sa Československo rozdelilo, nadávali keď naši českí bratia vyhrali a jasali keď prehrali? Prečo ľudia hovoria, že americké školstvo je úplne nanič, keď nikdy nevystrčili päty zo Slovenska? "What is your evidence?" by snáď bola prvá normálna otázka na takéto tvrdenia. Nedávno som na sme.sk zbadala anketu hovoriacu, že Prezident Obama si nezaslúži Nobelovu cenu za mier. Prešla mnou vlna hnevu. Áno, aj Američania sa začudovane pýtajú, čo vlastne urobil pre svetový mier. Prečo toľká neprajnosť zo Slovenska ako časti Európy? Európania predtým kritizovali Štáty za ich predchádzajúcu vojenskú politiku, tak čo tých ľudí teraz trápi, keď sa konečne americký prezident netvári, že chce pobiť celý svet?
Asi som príliš naivná mysliac si, že zmením myslenie ľudí. Ja som sa zmenila, oni nie.
