Jarmila Tvaruzkova
Grand Canyon - zostup do pekla
V jedno marcové ráno som s rodičmi čakala na príchod autobusu v Grand Canyon Village. S batohmi na chrbtoch, s paličkami v rukách a s čapicou na hlave sme pozorovali ako sa začína rozvidnievať.
som zvedavý človiečík, ktorý sa často pýta "A prečo...?" Zoznam autorových rubrík: škola, školička, Nezaradené

V jedno marcové ráno som s rodičmi čakala na príchod autobusu v Grand Canyon Village. S batohmi na chrbtoch, s paličkami v rukách a s čapicou na hlave sme pozorovali ako sa začína rozvidnievať.

Vykračujem si na autobusovú zastávku a s úsmevom od ucha k uchu pozorujem ako krásne padajú snehové vločky. Nadšení lyžiari a ostatní zimní športovci určite so mnou dúfajú v hojnú snehovú nádielku. V mojom bydlisku, Ames, Iowa, však sneh znamená aj niečo iné.

Otvorím chladničku a pohľadom preskúmam jej obsah v snahe uspokojiť svoju pažravosť. Pohľad mi padne na salsu a spomeniem si na poslednú pretancovanú noc. S radosťou ju schmatnem aj spolu s balíčkom kukuričných lupienkov Doritos ktorý som objavila na chladničke. Nadšená objavom si nalejem džús a hodím doňho zopár kociek ľadu. Asi som sa aklimatizovala, už je to rok a tri mesiace čo som tu.

Časopriestorovo sa posuňte sedem hodín späť a niekoľko tisíc kilometrov juhozápadne. Snáď trafíte mestečko Ames v americkom štáte Iowa, domov Iowa State University. V severozápadnom rohu univerzitného areálu stojí Molecular Biology Building. Ak vás zaujíma neobvyklé umenie alebo genetika, určite sa zastavte.

Som senior, ešte však nejdem do dôchodku. Zatiaľ som len v poslednom ročníku strednej školy v Ames, malom univerzitnom meste s asi 56 tisíc obyvateľmi v Iowe. Polovica z nich sú študenti na Iowa State University. Veľa ľudí sa ma pýta či aj ja študujem na Iowa State. Odpoveď? Áno, aj.

V poslednej dobe som čítala niekoľko blogov výmenných študentov v USA. Presnejšie povedané z Texasu a Californie. My, nezasvätení Slováci, sa dozvieme ako to funguje v Amerike. Nie je však Amerika ako Amerika, predsa len sú to Spojené Štáty. Každý štát je trošku iný.

Zajtra mám odovzdať charakteristiku postavy. Táto noc bude dlhá, ráno si len stihnem uvariť kávu a posnažím sa nezaspať v škole. Ktorý študent to nepozná? O termíne vieme už týždeň, a predsa do posledného večera nepohneme ani prstom, máme predsa aj iné veci na práci. Čo môžem urobiť dnes, odložím na zajtra. Je to pohodlnejšie. Za nejaké dve hodiny „zbúcham“ nejakých pár viet, veď to robia všetci. Asi takto som postupovala pri písaní hocijakej práce pekných pár rokov, až kým som stretla jedného učiteľa.