Písmo:
A-
|
A+
Vždy keď ťa vyprevádzam, tak
v mysli mi vyvstane situácia dávna
Keď mama ma pred domom objala
zaželala, nech neujde mi vlak
nech sa vo svete nestratím
a potom ešte naposledy mávla
kým som sa nestratil
na rohu ulice
Teraz by som tie chvíle, všetky, skúpiť chcel
aby mi tí
vtedy spred nášho domu
nekývali už len z neba
Aby sa dlho pozerali ako v diaľke miznem
Vždy keď ťa vyprevádzam
je to tak trochu trýzeň
a trochu radosť
a trochu šťastie
že si
a môžes
a chceš
a vieš
že predstavy máš vlastné
A ja mám nádej, že nestratíš sa
v tom veľkom svete
ako mala vtedy dávno moja mama
Ale zakaždým aj strach
- čo nechcem priznať -
Že ideš od nás, že kráčaš do neznáma
