"Po vzore starobylých Germánov, v ťažkej situácii netreba odmietať rady žien. Ony totiž majú úplne odlišný spôsob nazerania na svet ako my. K cieľu idú tou najkratšou cestou, pretože ich pohľad väčšinou zachytáva len to, čo je rukolapné. Náš pohľad naopak prehliada to, čo máme rovno pred nosom, a hľadá v diali. Potrebujeme jednoduchší a rýchlejší náhľad na vec. Ženy majú popritom rozvážnejšieho ducha, a vo veciach vidia len to, čo v nich skutočne je, zakiaľ my, pod vplyvom rozvýrených vášní, veci zväčšujeme a zobrazujeme chiméry. Tieto isté vrodené vlastnosti vysvetľujú ľútosť, ľudskosť a súcit, ktoré ženy prejavujú nešťastným, zároveň za mužmi zaostávajú vo všetkom, čo sa týka nestrannosti, bezúhonnosti a úzkostlivej mravopočestnosti. Kvôli slabosti ich rozumu, všetko čo je prítomné, viditeľné a bezprostredné sa ich zmocňuje natoľko, že akékoľvek abstrakcie, zavedené pravidlá, energické predsavzatia, akékoľvek vzatie do úvahy minulosti alebo budúcnosti, toho čo je vzdialené alebo neprítomné, nemôže prevážiť. Majú síce prvotné a hlavné morálne kvality, ale chýbajú im tie sekundárne a druhotné. V tomto ich možno prirovnať k organizmu, ktorý by mal pečeň, ale žiaden žlčník. Aj preto je skrivodlivosť najhoršou vlastnosťou ženskej prirodzenosti."
Dve muchy jednou ranou
Sledujúc tú virtuálnu kucapacu medzi cukrovými a štipľavými, spomenul som si na jeden Schopenhauerov mizogýnny pamflet – "Esej o ženách", v ktorom napísal: "Muži sú si navzájom prirodzene ľahostajní. Ženy sú voči sebe od prírody nepriateľské." A zhodou okolností som v ňom našiel pasáž, ktorej preklad som sa touto cestou rozhodol venovať modrofúzovi Petrovi Horváthovi – funkeymu – zatiaľ ešte stále, a pre mňa nepochopiteľne, vyobcovanému do súkromnej sféry tohto mikrosveta, jeho mačke Lilu, a majiteľke jedného nemenovaného labradora. Upozorňujem: je to preklad vcelku známeho nemeckého filozofa XIX storočia... Ja za neho neručím.