Vykresliť postup dramatickej tvorby je prvým krokom k uchopeniu divadla, a vôbec umenia rozumom. Replika, postavy, situacia, dej – na začiatku je pre Pintera slovo, a jazykom sa to už potom všetko vlečie, alebo rúti. V umení ide o odhalenie stále unikajúcej pravdy. Stále uniká, pretože jej podnosom a zároveň nánosom na nej je práve jazyk. Preto dramatik pristupuje k jazyku s opatrnosťou, ba až s nedôverou. Pinterovi ide u diváka o dosiahnutie pocitu odstupu od jazyka. Dramatik musí hľadať pravdu, iný zmysel jeho tvorba nemôže mať, pokiaľ chce ostať čestný a dôstojný. Lenže pritom je odkázaný na používanie jazyka, ktorý mu hľadanie už zo svojej podstaty stažuje, a definitívne nájdenie pravdy úplne znemožňuje.
Ináč povedané: umelec pracuje s jazykom ako s médiom pravdy – jazyk je tá tma, v ktorej sa vyníma záblesk svetla, zahaľuje a odhaľuje zároveň.
Nie tak v politike. Politik jazyk používa ako nástroj na uchopenie a udržanie moci. Politik využíva, presnejšie povedané zneužíva pravdonosný rozmer jazyka. Politik nechce, aby ľudia od jeho slov odstúpili, ale aby sa k nim s dôverou naklonili. Nie náhodou o politikoch hovoríme, že sú vynikajúci rečníci, že majú charizmu. Nejde o to, či to čo hovoria je pravda, ale o to, či im dôverujeme. Dôvera je spánok mysle. Keby bola politika umením, určite by bola tým najnenáročnejším žánrom. V prípade politiky vo všeobecnosti, ako aj konkrétnej americkej politiky ide predovšetkým o to, že „jazyk je v podstate používaný na udržanie mysle v šachu“. Preto Pinter pocit, že americká politika je úspešná vysvetľuje ako výsledok geniálnej hypnózy ducha.
A Pinter varuje: ľudská dôstojnosť nám práve uniká pomedzi prsty, zobuďme svojho ducha z narkózy, skôr než sa vyparí.
Teraz si nespomínam, ktorý klasik povedal, že keď mudrc ukazuje mesiac, hlupák sa mu na koniec prsta pozerá, ale niečo v tom grúlení okolo Pinterovej reči mi túto myšlienku neodolateľne vtislo do vedomia.
