Svetáctvom nakazený Ján Kubiš naivne očakával, že tzv. „stranícki nominanti“ minulej vládnej koalície nájdu v sebe dostatok sebaúcty na to, aby po politickej výmene stráží z vlastnej iniciatívy ponúkli novému ministrovi svoju rezignáciu. Nuž nestalo sa, a tak v rámci pokusu o zušľachťovanie mravov na Ministerstve Zahraničných Vecí Ján Kubiš konal. Veď predsa ak slovenské veľvyslanectvá naozaj nemajú byť trafikami, je treba to dať jasne najavo v prvom rade všetkým tým mŕtvym chrobákom, ktorí napriek tomu, že došlo k zmene vlády, zverené trafiky mienili bezostychu prevádzkovať ďalej (a teraz je jedno, ako gazdovali.)
Reakcia Kubišovho predchodcu však hegla mnohými pozorovateľmi. Aj počas prezidentskej kampane mľandravý Eduard Kukan vyštartoval ako rozdráždený foxteriér. Že sa zarputilo snaží hrýzť je už medzitým vcelku pobavenému obecenstvu jasné. Otázne zostávalo len prečo to vlastne robí. Až po zverejnení článku „Minister Kubiš vedie spor sám so sebou“ v denníku Pravda sme o niečo múdrejší.
Straník Kukan v ňom nestraníkovi Kubišovi odkazuje zhruba nasledovné:„Ak podsúvaš, že pod mojím vedením boli nejaké veľvyslanectvá trafikami, kazíš mi renomé, čo by som Ti ani tak nezazlieval, keby som Ťa v minulosti nebol podporoval pri Tvojom závratnom kariérnom postupe. Prosto sa chováš ako arogantný fracek, nevďačník, a to sa na Slovensku nerobí. Zdá sa, že na toto základné pravidlo politického chovania si počas svojho 12 ročného pôsobenia v zahraničí zabudol. Rob si tam poriadky, aké chceš, ale potichu, diskrétne, nech sa na verejnosti nevyvoláva dojem, že som Ti nezanechal čistý stôl. Nič predsa netreba naprávať, treba iba pokračovať v dobrom trende, ktorý som nastolil.“
Je to logické - pravica v médiách vcelku úspešne propaguje cliché: Fico žne, čo nesial, najlepšie, čo môže urobiť, je príliš nepokaziť to, čo sme tu za osem rokov urobili my. A tak by tomu malo byť aj v zahraničnej politike. Lenže nie je tomu tak, ani v ekomike, a ani v zahraničnej politike.
Pán poslanec Kukan, Vášmu následníkovi ste nanešťastie zanechali aj omnoho vážnejšie veci ako zopár politických trafikantov bez bázne a hany v diplomatickom zbore. Len sa o tom v médiách nedebatuje. Ide o našu účasť na Američanmi a Britmi vedenom rozvrate Iraku, na tom krviprelievani, na tom chaose. Však hovorme o tom, v mene čoho sme tam poslali našich vojakov. Hovorme o tom, čo sme spolu s našimi „spojencami“ v skutočnosti dosiahli, o našej zodpovednosti za tú tragédiu a státisíce ľudských obetí. Hovorme o tých našich národných záujmoch, ktoré sme absolútnou servilitou voči Bushovej administratíve (aj za cenu podrazu našich európskych partnerov) akože dokázali presadiť. Toto bola Vaša politika, Vaša voľba, a tiež Vaša vizitka.
Keď už sa tvárite, že tak úzkostlivo dbáte o to, ako Vás ľudia vnímajú, tak vedzte, že aférka okolo veľvyslancov trafikantov je v porovnaní s tým, čo Vám možno jednoznačne vytknúť v zahranično-politickej rovine niečo ako prd komára oproti kravskému brýzganiu.
