Tajomníčka odboru CGT Maryse Dumas by na túto tému povedala asi nasledovné: “Francúzske pracovné právo predsa nezabraňuje prepúšťaniu. Nehovorme, že prepúšťať je u nás obtiažne. [...] Podniky majú širšiu spoločenskú zodpovednosť. Ich spoločenské opodstatnenie sa nemôže zúžiť na nákup pracovnej sily, vtedy keď to potrebujú, a následne na jej odhodenie. Zamestnanci musia zo svojej práce môcť slušne žiť, stanovovať si a napĺňať svoje životné ciele, musia mať práva, aby neboli úplne závislí od dobrej vôle zamestnávateľa.“ Ináč povedané: zamestnanie nie je dočasné, a svojim spôsobom dobrovoľné zotročenie seba samého. Zamestnanec nie je teda ani vazal, ani nevoľník, v tom zmysle, že by jeho vôľa v tomto konkrétnom medziľudskom vzťahu bola druhoradá. Keby tomu bolo totiž tak, ako píše ľuboš, nepotrebovali by sme pracovné právo ako také.A netvrdia to len komunisti, socialisti a odborárski veľjašteri. V každej škole manažmentu sa študentom vtĺka do hláv základný postulát personalistov: zamestnanec nie je námedzná pracovná sila, ale ľudský zdroj. Na jednej strane odborárka, ktorá tlmočí obavy, očakávania a túžby ľudí, ktorých zastupuje. Na druhej strane zamestnávatelia, ktorí sú ochotní vziať tieto parametre do úvahy za predpokladu, že ich dokážu skĺbiť so svojimi cieľmi a pretaviť do peňažne merateľných kategórií.No a teraz konkrétne k tomu, čo sa deje vo Francúzsku. Dominique de Villepin bez dostatočných konzultácií s odbormi a opozíciou v parlamente pretlačil CNE. To isté zamýšľal predviesť v prípade CPE – konať na vlastnú päsť, odvolávajúc sa na traumu horiacich predmestí a vsadiac na to, že očividný pozitívny efekt zákona sa dostaví veľmi rýchlo. Na súdoch sa medzitým začali hromadiť sťažnosti zamestnancov prepustených počas dvojročnej skúšobnej lehoty, bez udania dôvodu. Raz zamestnanec žiadal preplatenie nadčasov, raz odmietol prísť robiť, keď mal nárok na odpočinok… Stačí raz neposlúchnuť. Mobilizácia proti CPE je preto veľmi silná : stredoškoláci, vysokoškoláci a ich rodičia, všetky odbory, čím ďalej tým viac zamestnancov. De Villepin sa robil dlho hluchým. Študentské protesty bagatelizoval. Prišla Sorbona, následne masívne demonštrácie. A už má na stole ultimátum : bezpodmienečne stiahnuť zákon o CPE, ináč generálny štrajk. Chirac ho zatiaľ drží, ale vyzýva na dialóg. De Villepin však chce viesť dialóg len o vylepšení daného zákona. Ulica ho teda s najväčšou pravdepodobnosťou zmetie z čela vlády. Zároveň stratí možnosť kandidovať na prezidenta. Sarkozy už dnes nemá vo vlastnom tábore konkurenta. Teraz ide len o manévre, ktoré by De Villepinovi umožnili opustiť nezborenú scénu. Sic transit gloria mundi.
Dominikove Seppuku
V diskusii k môjmu článku o protestoch vo Francúzsku prispievateľ ľuboš sformuloval názor na vec až očarujúco priamočiaro: “Francúzski študenti predvádzajú ten najhorší spôsob politického boja. Anarchiu kríženú s partizánskym odbojom. Neviem, načo študujú, keď ešte nepochopili, že nezamestnanosť je prirodzeným dôsledkom riadenia ekonomiky kapitálom v podmienkach štátu, ktorý naviac absorboval 5 miliónov prisťahovalcov. Ak štát v rámci pracovného práva určuje pravidlá zamestnaneckého pomeru, nemôže tieto robiť s ohľadom na pracovnú silu, ale iba s ohľadom na tých, ktorí pracovné miesta vytvárajú. Zamestnanec vždy ťahal a bude ťahať za kratší koniec. Je vazalom toho, kto mu platí mzdu. Na celom svete. Prečo by malo byť Francúzsko výnimkou?” Znie to síce trochu ako rozsudok, proti ktorému niet odvolania, ale ľuboš aspoň ako jeden z mála trafil klinec po hlavičke. Ide presne o toto: kto a prečo by mal vo vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec ťahať za kratší koniec.
